Pustovník a vrah

Môj anjel strážny rád rozpráva o láske. Vedel by o nej básniť celé hodiny. Nie vždy mu rozumiem, lebo on ju pozná ináč ako my ľudia. Nepoužíva žiadne cukornaté slovíčka, ani žiadne sladké prirovnania, aby vyjadril to, čo je nám vzdialené a jemu prirodzené.

Vždy, keď sa ho na lásku pýtam, chvíľu zaťato mlčí, lebo vie, že človeku je ťažké vysvetliť to, za čím si predstavuje všetko možné, len nie lásku skutočnú.

Raz som sa ho opýtal, ako je možné, že Boh miluje tou istou láskou pustovníka a vraha? Vari Boh nevidí rozdiel?

Anjel najskôr pokrútil nechápavo hlavou. Vždy tak robieval, keď som akoukoľvek hlúpou otázkou vyjadril, aká hlboká a široká je priepasť medzi tým, ako sa na svet a ľudí díva človek a ako sa naň díva Boh.

"Prečo sa tak krvopotne snažíte, aby Boh miloval rovnako ako vy?" opýtal sa ma môj strážca. "Vari by to nemalo byť naopak? Nemali by ste sa vy snažiť milovať tak, ako miluje Boh?"

"Je ťažké to pochopiť," bránil som celú zem, "vari si vrah zasluhuje tú istú lásku ako svätec?"

"Ale Boh miluje ináč ako vy!" pošepol trpezlivo anjel. "On totiž už dnes miluje vo vrahovi človeka, akým sa stanem zajtra, keď v ňom konečne zvíťazí dobro nad zlom..."

Mlčal som. Snažil som sa to pochopiť a prijať. My ľudia sme asi spravodlivejší ako Boh, myslel som si. Alebo slepí a neschopní vidieť za láskou viac než len výhody a víťazstvá.

Chcel som svojmu anjelovi veriť. Veď, čo by to bolo za Boha, ak by miloval ako ľudia? To by potom mohol byť bohom ktokoľvek z nás.

Ľahol som si a položil hlavu na jeho kolená. Fúkol mi do vlasov a prikryl ma krídlami. A ja som vedel, že Boh vie o láske viac ako my, keď mi poslal to anjelské stvorenie...