Pýcha na ramenách

Je ťažké hovoriť o zranenej pýche.

Nikdy som to nerobil vedome a ani som nechcel žiadne výhody z toho, že som kňaz: ani pocty, ani slávu, ani stisky vďačných rúk, ani vajíčka zadarmo. Nechcel som nič. Nikdy.

Nie je správne, ak mi niekto ďakuje za to, že som kňaz, zájazdom do svätej zeme. Ako ani nie je správne, ak sa ďakuje lekárom obálkami či dobrým koňakom. Som kňaz a mám svoje povinnosti. Za povinnosti sa neďakuje darmi, ale úsmevom a milým slovom.

A predsa niekedy chýbajú aj tie slová, aj tie úsmevy.

Ba dokonca, tá pýcha vyskočí na plecia a našepkáva, aký som dobrý, užitočný a že si to ľudia nevážia. Ach, akoby sama hviezda z neba spadla na prašnú zem, aby ju očistila od špiny. Hlupák, čo si myslí, že sám od seba mení svet.

Môj anjel strážny je mi nablízku vždy, keď potrebujem dostať po papuľke, aby ma prebudil a postavil oboma krivými nohami na zem. Aké je ľahké podľahnúť pýche. Aké ľahké myslieť si o sebe viac, než o mne hovoria stopy v piesku za mnou. Aké je to ľahké oslavovať sa. A aké je to ľahké pre kňaza...

Počul som to už mnoho ráz a môj anjel mi to opakuje stále dookola: "Ach, aký si bol hlúpučký, myslel si si, že nasledovať Ježiša bude čosi jednoduché?"

A ja vtedy vždy skloním hlavu a opakujem s ním:

"Ach, tá moja pýcha, ktorá mi našepkáva slávu, i to len preto, že som kňaz, ktorého nebo obdarovalo pre dobro ľudí a na jeho slávu. A pritom Ježiš predo mnou nikdy neskrýval, že nasledovať ho bude vyžadovať námahu a nebezpečenstvo..."

Opakujem si to často. Niekedy zabudnem. Ale mám svojho anjela. Príde vždy, keď si potrebujem spomenúť, že nemám nič, čo by som nebol dostal a nedávam viac, než mi dovoľuje On: pôvodca a záruka každého dobra...