Rodičom

Hoc žijeme v prítomnosti, beztak máme plnú hlavu spomienok.

Deti zväčša spomínajú na darčeky, na zážitky, na chvíle, kedy boli obdarované rodičmi a kamarátmi. Na prejavy lásky, ktorou ich sprevádzali rodičia, starí rodičia, strýkovia či tety.

Mladí na zážitky, na prvé dobrodružstvá, lásky a huncútstva, kedy sa zdalo, že už sú samostatní a rozhodní.

Dospelí na prvé úspechy, doma či v práci, na prvé povýšenie, na prvé dieťa, na cestu, ktorou sa prebíjali bez toho, aby ich niekto držal za ruku.

A nakoniec starenky a starčekovia. Aj oni cítia vďaku pri spomienkach. Ale častejšie než deti, mladí a dospelí, vedia pomenovať, že to, za čo najviac ďakujú vo svojej minulosti je dar viery, ktorú im odovzdali ich rodičia.

Nespomínajú na prvú aktovku, ani na prvú lásku, či zamestnanie. Spomínajú, ako sa s nimi otec a mama modlili.

Sú ale aj starčekovia a starenky, ktorí tento dar od rodičov nedostali.

A oni nemajú na čo spomínať. Život majú odžitý. Zo spomienok nevyrastie ani kapusta na záhrade, ani peňaženka nepriberie na váhe. Oni to vedia. Dožívajú. Pomaličky. Bez viery. Bez vďačnosti, že ju majú... od rodičov.

Rodičia prinášali dieťa Ježiš, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon...

Boli si vedomí svojej povinnosti vychovávať dieťa vo viere... svojej zodpovednosti.

Keď sa pri krste kňaz pýta, či sú si rodičia vedomí tejto povinnosti... všetci pritakávajú... všetci sú...

A potom každodennosť zabije túto povinnosť. Práca. Zhon. Nedostatok času. A tisíc iných dôvodov nedovolia rodičom dávať deťom vieru. Dávajú im vreckové, šaty, hračky a všetko... alebo nič... keď nedávajú vieru.

Nespomínam si na svoju prvú aktovku ani peračník. Ale mám v sebe obraz, ako som prváčik vstúpil do sakristie nášho kostola. Kostolník, dnes už na nebi, sedel na stoličke pred zosilňovačom. Zapínal mikrofóny. Bol máj. Ľudia sa začínali modliť májovú pobožnosť.

Pozrel sa na mňa a opýtal sa, či chcem miništrovať. Usmial som sa. Chcel som. Veď aj môj starší brat miništroval. A odvtedy som tam, okolo oltára, až dodnes.

A tiež viem, že rodičia denno-denne so mnou chodievali do kostola, aby som mohol miništrovať.

Nič veľké. Nič navyše. Len splnili, čo sľúbili pri krste... vedomí si svojej zodpovednosti za moju vieru...