S anjelom vo vrecku

"Chcel by som takto milovať..." dotkol som sa obrazu Krista, čo mi visel na stene pri dverách.

Veď toľkokrát som už počul, že máme byť ako On. Že máme kráčať v jeho šľapajach, niesť kríž ako On a dať aj život za priateľa, ako ho dal On.

A v tom mi môj anjel strážny vyletel z vrecka nohavíc.

Posadil sa mi na plece, priložil krídla k priehľadnému telu a naklonil sa mi k uchu.

"Keby si vedel, že ak dáš človeku jazyk, tak bude žiadostivo kričať: ukrižuj ho, dal by si mu ho?"

Nevedel som a tak som radšej mlčal.

"A ak by si vedel, že ak dáš človeku ruky, tak ti nimi pribije klince do dlaní, dal by si mu ich?"

Dával príliš ťažké otázky, aby som mohol odpovedať rovnako rýchlo, ako rýchlo ich kládol.

"Ak by si vedel, že ak dáš človeku svoje Telo a Krv pri poslednej večeri, tak ti napriek tomu na nádvorí chrámu povie: nepoznám ťa, dal by si mu ich?"

Pripadal som si ako v nejakej vedomostnej relácii. A môj anjel pokračoval.

"A keby si vedel, že len čo dáš človeku rozum a slobodu, tak riskuješ, že ťa odmietne, dal by si mu ich?"

Posadil som sa do kresla a stále som sa úpenlivo díval na obraz milosrdného Ježiša.

"A ak by som ti povedal, že ak toto urobíš, tak budeš milovať ako On, ešte stále chceš milovať?"

"Chcem to skúsiť," povedal som rozhodne, "hoc to asi nikdy nedokážem, ale chcem..."

Anjel vyletel do výšky až k stropu a potom sa spustil na mňa.

"Naozaj nedokážeš," pomaly sa zmenšoval, akoby sa strácal v diaľke, hoc sa ku mne približoval, "ale ak to budeš veľmi chcieť, on to v tvojom srdci dokáže namiesto teba."

A opäť sa stratil v mojom vrecku.

Môj anjel. Vždy po ruke, vždy vo vrecku.

"Veľmi chcem!" pomyslel som si a z vrecka nohavíc sa ozval jemnulinký smiech.