Šafárenie

Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"

,Samé dobré veci!' napadlo mi... možno.

"Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť!" pokračoval by vetou, ktorej by som spočiatku nerozumel.

,Aké šafárenie?' premýšľal by som. Do kostola chodím, dane platím, dávam almužny, modlím sa a nezhromažďujem si obrovské majetky na zemi.

On by však zopakoval: "Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť!"

Šafáriť? S čím? S majetkom? Zdravím? Vzťahmi? Životom?

Nešlo by mi to do hlavy.

Apoštol Pavol raz do farnosti v Korinte napísal: "Čo máš, čo by si nebol dostal? Keď si teda dostal, prečo sa chváliš, ako by si nebol dostal?"

Nič nie je moje, aby som si to mohol privlastniť. Ani majetok, ani fyzické či mentálne zručnosti, vďaka ktorým som ten majetok nadobudol. Ani talenty, ani ľudia, ktorých mám okolo seba. Nič mi nepatrí. Nič. Lebo všetko - celý svet - leží na Božej dlani.

Mne nepatrí nič. Ale ja patrím Bohu!

A tu je koreň nerovnováhy medzi mnou na zemi a Bohom na nebi.

Naozaj mu patrím?

Tvárim sa, že mi patrí zem a všetko na nej a utekám od toho, aby som patril Bohu. Obrátil som svet podľa seba. Svet a jeho daný poriadok.

Zem mi bola darovaná, mne, dieťaťu, ktoré má od Boha dušu i telo. Bola mi darovaná, aby som ju v Božom mene, - teda ako ten, ktorý patrí Boh, - obrábal a zveľaďoval.

Tak teda aké šafárenie?

Šafárenie s tým, kým som!

Pozemský alebo nebeský? Svetský alebo svätý? Človečí alebo Boží?

Lebo ak nežijem podľa toho, kým som v Božej mysli, ale výlučne podľa seba, tak nie je nič výstižnejšie ako to, že môj život je obyčajné šafárenie!

Nič viac, neč menej - šafárenie.