Šaty Adama či Syna?

Boh pozýva na svoju svadobnú hostinu všetkých. 

Zlých aj dobrých (Mt22,12). 

Vstupuje do kráľovskej siene a obzerá si hostí.

Nepýta sa ma, kde som bol doteraz. Ani či som dobrý a či zlý. 

Nepýta sa na moje osobné tragédie a zlyhania. Ani čo som mal oblečené včera. 

Zaujíma ho len jedna jediná vec: čo urobím, ak dostanem pozvanie od kráľa? 

Či požiadam o kráľovský odev?

Veď blahoslavení sú tí, čo si oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi (Zjv7,14).

Kráľovský odev si nemôžem priniesť z domu. Nemožno ho kúpiť ani online ani pod pultom. 

Môžem ho iba prijať. Požiadať oň a navliecť si ho na seba s vďačnosťou, že hoci som nehodný, predsa len jeden odev nechal Ježiš vybieliť aj pre mňa. 

Pre každého. Zadarmo.

Boh pri pohľade na mňa pamätá viac na obetu svojho Syna, než na moju minulosť. 

On sa za mňa nehanbí. On ma chce vidieť v šatách, ktoré pre mňa pripravil jeho Syn. On chce byť pri pohľade na mňa iba hrdý na Syna.

Len na mne záleží, aký sa postavím pred hostiteľa. 

V šatách ľudského či v šatách božieho kráľovstva. 

V šatách syna Adama či v šatách syna Boha.