Sen o Eliášovi

Snívalo sa mi o Eliášovi. Ako odpočíva pod stromom a ako sa o neho stará jeho anjel. Eliáš nemusel nikam chodiť, o nič sa viac strachovať a s nikým sa rozprávať. Tam pod tým stromom mu stačil Boh. A nakoniec ho stretol. Nie v hrmení, ani vo víchrici, ale vo vánku. Eliáš stretol Boha v tichu.

Aké by to bolo, ak by som aj ja mohol ostať vo vánku až do večnosti... Žiadne starosti, žiadne stretnutia, žiaden hluk.

Snívalo sa mi o Eliášovi. Zvláštne, ale v tom sne, keď som sa díval na umoreného proroka, sedel vedľa mňa môj anjel strážca. Povedal som mu, že aj by som chcel, tak ako Eliáš, ostať vo vánku až za smrť. Môj anjel sa rozosmial. Vraj nemôže byť každý Eliášom a že Boh má dosť veľkú fantáziu, aby bol každý na svete jedinečný.

Povedal som mu, že rád sa všetkého vzdám a že už nikam nepôjdem, len aby som mu mohol byť tvárou tvár vo vánku.

"Hlupáčik," rozosmial sa môj anjel ešte viac, "čo keby si sa na to, kým si a aký si, díval z opačnej strany?"

"Ako?" nerozumel som mu.

"Nemusíš sa všetkého vzdávať," vysvetľoval mi môj strážca, "aspoň sa máš s čím podeliť a je dobré, že žiješ medzi ľuďmi, aspoň máš každý deň príležitosť byť pre nich spolupútnikom..."

"Aha," začínal som chápať, čo anjel myslel tým, že Boh má dosť fantázie.

"Byť Eliášom by bolo síce pekné," anjel ukazoval na spiaceho proroka pod stromom, "ale byť samým sebou, tak ako si ťa vysníval Boh, je istotne lepšie..."

Naozaj. Aké nudné by bolo nebo, ak by sme tam na každom kroku stretávali Eliáša a jeho verné kópie!

Nie, ja verím na pestrofarebné nebo. A na pestrofarebný svet, cez ktorý sa k nemu štveráme...