Sen o prázdnom kostolíku

Snívalo sa mi o malom kostolíku, ktorý ak by sa naplnil do posledného miesta, nevošlo by sa doň viac ako dvadsať ľudí. Stál som za oltárom a civel na prázdne lavice. Nikde nikto. Len ja a moje modlitby.

,Čo keby som pozval niekoho z dediny na omšu?' napadlo mi. A tak som vyšiel do ulíc.

"Pochválený buď Ježiš Kristus," pozdravil som starčeka, ktorý pred sebou tlačil prázdny vozík.

Čudne na mňa pozrel, akoby som spadol z čerešne. "Kto?" opýtal sa.

"Ježiš," predniesol som hrdo.

Pokrútil hlavou, že také meno jakživ nepočul.

Prekvapilo ma to. Tak som sa odhodlal, že mu o ňom niečo poviem. Rozprával som mu o jeho zázračnom narodení z matky, Márie, ktorá nemala muža a predsa zásahom z neba otehotnela a porodila Syna, o ktorom proroci vraveli, že sa postará o všetkých ľudí.

Starček znova pokrútil hlavou, akoby som si vymýšľal, zaprel sa do vozíka a nechal ma tam.

Cestou dolu ulicou som stretol ďalších štyroch ľudí. Nikto z nich Ježiša nepoznal. Vôbec nik. Tak som evanjelizoval.

Jednému som hovoril o tom, ako k Ježišovi prinášali chorých a ako ich všetkých uzdravoval.

"A kde ten tvoj Ježiš uzdravuje teraz?" opýtal sa ma mládenec s kučerami na čele.

"Všade!" odvetil som pohotovo. Všade, verím tomu, len ináč ako pred tisícročiami.

"Aj tu a teraz?"

Prikývol som.

"Aj rakovinu?"

"Ak chce, tak aj rakovinu…"

"Ak chce?" začudoval sa mladík. "Takže neuzdravuje všetkých?"

Zmĺkol som. Ako mu to len vysvetliť…

"Daj mi pokoj s lekárom, ktorý neuzdravuje všetkých!" povedal mi mládenec a odišiel.

Inej som hovoril o kríži na Kalvárii. A smrti Božieho Syna.

"Je mi ľúto, že si prišiel o priateľa," pošepla starena.

"Nemusí ti to byť ľúto, lebo Ježiš po troch dňoch vyšiel z hrobu živý a zdravý!" vysvetľoval som jej.

"A teraz je tu?" opýtala sa a obzerala sa okolo seba, akoby ho hľadala vedľa mňa.

"On je všade," odvetil som.

"Nikto nemôže byť všade!" odsekla namrzene, že ju zdržiavam, kývla nado mnou rukou ako nad daromníkom a viac ma nepočúvala.

Napokon som stretol mladíka, ktorý ma chvíľu trpezlivo počúval, až sa mi zdalo, že veril všetkému, čo som hovoril a tak som ho pozval do kostola.

"Ukážem ti živého Ježiša, ak pôjdeš so mnou," sľuboval som.

"Dobre," súhlasil a nasledoval ma do malého kostolíka. Cestou som mu vysvetlil, že sa chystám slúžiť omšu. Na nič sa nevypytoval, len počúval, až som mal podozrenie, že alebo všetkému rozumie alebo už o Ježišovi počul. Lenže predtým mi tvrdil, že nevie ani, čo je to kostol.

Pripravil som oltár a začal slúžiť omšu. Čítal som z tých najvzácnejších kníh, aké máme a potom som sa presunul ku chlebu a vínu na oltári. Vo chvíli, keď som vyzdvihol živé telo svojho Pána, mládenec vstal a nahlas povedal: "To je nuda… mám aj inú robotu! A okrem toho, nikto okrem nás dvoch tu nie je, ani ten tvoj Ježiš!" Otočil sa a odišiel.

Doslúžil som svätú omšu, upratal oltár a posadil som sa pod svätostánok. Civel som pred seba, akoby som sedel uprostred nekonečnej púšte a premýšľal, čo budem robiť. Som kňaz v dedine, kde nikto o Ježišovi nikdy nepočul. Ako som sa tu ocitol? A čo tu mám robiť? Nikto ma nepočúva, nikoho môj Boh nezaujíma. Čo len budem robiť? Zlyhal som. Veľmi som zlyhal.

A vtom som začul hlas: "Pamätáš sa na vetu, ktorá ťa ako chlapca oslovila zo životopisu sv. Františka tak veľmi, že si si ju napísal veľkými písmenami na policu nad stolom?"

Neobzeral som sa okolo seba, akoby ma ten hlas vôbec neprekvapil.

Jasné, že som si tú vetu pamätal. Povedal ju svätý František jednému z bratov, ktorý sa mu sťažoval, že mal pochybnosti, či robí dostatok medzi ostatnými bratmi: "Neobzeraj sa! Rob, čo robiť máš! Sej!"

Potreboval som tú vetu počuť znova.

Som len robotník. Nič viac. Milosť je od Boha, nie odo mňa. Vzrast a ovocie dáva Boh, lebo len on môže. Ja mu môžem ponúknuť svoje ruky, svoje pery, svoje srdce a tak kráčať po ceste Božej vôle… áno, Božej vôle, lebo tá sa plní v každodenných maličkostiach, čo je zväčša už len to, že kňaz robí, čo má robiť kňaz, matka to, čo má robiť matka a otec to, čo má robiť otec…

Niekedy ani viac netreba, len konať tie maličkosti, aby sme sa páčili Bohu, veď podľa Ježiša je každý, kto plní Božiu vôľu, jeho brat i jeho sestra, i matka… jednoducho rodina. A to znie fajn…