Si to ty?
"Je to on?" pýta sa Ján Krstiteľ prostredníctvom svojich učeníkov. "Je Ježiš ten pravý Boh?"
Tá otázka sa mi páči, lebo vzťah medzi Jánom a Ježišom robí viac skutočným a osobným.
Ján nechce veriť ako ten dav, ktorý Ježiša nasleduje. Nechce veriť kvôli ostatným, ale kvôli sebe, za seba. Chce mať z Ježiša svojho Boha, nie boha všeobecného. A preto sa pýta, sám za seba, aby získal vieru a vzťah, ktoré budú jeho osobným pokladom. Jeho pokladom.
Verím, že mnohí z nás sa takto nikdy nepýtali.
Do kresťanstva sme sa už narodili a tak sme ani nedostali príležitosť takto sa pýtať. Lebo odkedy si pamätáme, Ježiš existuje v našich životoch ako kult, ako náboženstvo, ktoré sme si možno ani nikdy nezvolili. Veď sa k nemu modlili moji rodičia. Veď moji rodičia chodili v nedeľu do kostola. A tak, zväčša samozrejme a bez hlbšieho hľadania, sa modlia aj ich synovia a dcéry.
Koľkí z nás si však v živote položili otázku: "Je to on?"
"Máme čakať iného?" pýta sa Ján tiež.
Iného? Koho iného? Na čo iného? Kto by chcel iného?
Jeden stačí. Možno by bol z toho iba chaos, ak by sa takto pýtali aj dnešní kresťania. Veď iného si nedokážeme predstaviť. Alebo skôr... čo by sa zmenilo, ak by sme dostali iného? K inému by sme sa modlili, iného by sme navštevovali v nedeľu v kostole a v iného by sme dúfali.
"Je to on alebo čakáme iného?" pýta sa Ján.
Možno dáva otázky, ktoré sme si nikdy nepoložili. A možno by sme mali.
Lebo ja nechcem byť súčasťou davu, ktorý uveril. Chcem byť súčasťou čohosi osobného, jedinečného, a to môžem mať len vtedy, ak sa budem pýtať sám za seba, či ten, v ktorého verili moji rodičia a v ktorého veria ľudia v kostole, kam chodievam, či je naozaj skutočný boh.
"Si to ty?" pýtam sa za seba. "Ježiš, si to naozaj ty?"
A Ježiš mi odpovie. Nepochybujem.