Slza na kríži

Plakal som v tichu tmavej izby tak, aby to nik nevidel a nik nepočul.

Slzy sú mojím najvernejším priateľom od narodenia. Narodil som sa v plači. Vyrastal som v plači. V slzách som prežíval sklamania vo všetkých vzťahoch, kde som bral druhým slobodu, a kde kradli slobodu mne.

Myslel som na človeka. Áno, na chudobu, ľstivosť, závisť a hnoj.

Ľudia bolia. Nezaslúžia si nič. Nemajú chrbtovú kosť. Nevďačné stvorenie, čo sa vôbec a nikdy nepodobá na Stvoriteľa. Na aký Boží obraz? Neviem, kto vymyslel, že človek sa najviac podobá na Boha.

A ešte tie slzy. Nezaslúži si ich žiaden človek na zemi. A predsa tečú najviac kvôli človeku. Akoby ich človek priťahoval, akoby sa iba pre ne narodil, akoby iba tie očisťovali a hojili rany po človeku. Odporné.

Môj anjel sa ukázal až vo chvíli, keď zbadal, že nie je vo mne vôľa vyrovnať sa s bolesťou a prestať fňukať ako decko.

Lepšie ako ja vedel, že tie slzy sú sebecké.

Poláskal ma po tvári nežnejšie ako matka a usmieval sa, akoby bolo práve jeho povinnosťou vynahradiť to, čo iný zanedbal.

Vyletel do vzduchu. Zvesil kríž zo steny a vložil mi ho do rúk.

"Pozri," opakoval dookola, "pozri sa naň..."

Poslúchol som. A čo? Poznám ho. Hovorím o ňom. Píšem. Kážem. Učím. Dívam sa na neho každý deň. Žehnám sa ním. A čo?

"Povedal o sebe, že je cesta?" opýtal sa ma anjel priamo. "Povedal?"

"No a?" zahundral som, akoby ma hnevalo, že ma vyrušuje v mojej sebaľútosti.

"Prestaň fňukať!" okríkol ma anjel nahnevane. "Na jeho ceste ho človek odmietol, ponížil, vyzliekol donaha, pribil na kríž a až potom sa na jeho ceste zjavilo víťazstvo. Tak čo sa čuduješ, že tvoja cesta nie je iná?"

Otvoril som ústa, no neprotirečil som. Nebudem sa predsa hádať s anjelom.

"Rozmýšľaj..." hlas sa mu upokojil a hneď potom zmizol.

Na drevený kríž, čo mi nechal na rukách, dopadla z výšky maličká slza. Zotrel som ju palcom. A v tej chvíli som naozaj nevedel čia je.

Moja, či jeho?