Som hlasom...

09.12.2023

Nie je možné nestretnúť človeka. Svet je preľudnený, denno-denne na seba narážame, počúvame rôzne hlasy, pozorujeme rôzne príbehy, počúvame rôzne učenia. 

Najviac je hlasov. Aké sú?

Hlas ohovarajúceho. Hlas posudzujúceho. Hlas ponižujúceho. Hlas pomstychtivého. Hlas hnevajúceho.

Na čo sme vlastne dostali hlas?

Spomínam si na Adama, toho prvého. Ako jediný v raji ho mal zrozumiteľný. Hlas. Chodieval okolo vlkov, tigra i ovečiek. Ale ako veľmi sa snažil, zvieratá mu nerozumeli a on nerozumel im.

Bolo mu clivo. A tak mu Boh dal iného človeka. Evu. Aby mal hlas zmysel. Aby reč bola počutá a porozumená.

Na čo ho asi používali? Obdivovali západ slnka, či vysokánske borovice na úbočí, pod ktorým sa trblietalo zelené jazierko? Ospevovali teplý dážď, riedke hmly, farebné jesenné lístie, spev papagájov i bzukot včeličiek? Alebo sa hádali? Hnevali? Kričali po sebe?

Hlas je dar. Reč je dar.

A Ján Krstiteľ to vedel, aj preto bol hlasom volajúceho k Pánovi. Hlasom, ktorý dával nádej.


Aj ja ho mám. Hlas.

Možno by som chcel, aby bol viac farebný alebo viac mužný. Možno by som chcel, aby bol rozhlasový alebo rozprávkový, taký, čo hneď všetkých zaujme. A možno by som mal chcieť niečo iné. Na farbe asi nezáleží. Ani na jeho hrmote.

Radšej nech to je hlas milujúceho. Hlas povzbudzujúceho. Hlas posilňujúceho. Hlas, čo dáva nádej. 

Veď byť hlasom volajúceho k Pánovi, je to najlepšie, čo sa môjmu hlasu môže stať.