Súdiť bude Boh

Anjel strážny sa zjavil vedľa mňa na gauči. Položil na stôl dve fotografie a zadíval sa na mňa. Nechápavo som mu pohľad opätoval.

"Poznáš ich?" opýtal sa.

"Poznám..."

Na oboch fotkách boli celosvetovo známi ľudia. Na jednej bol obávaný zločinec, o ktorom sa točili filmy a na druhej uznávaný herec, ktorý tie filmy točil.

Anjel vzal do rúk fotografiu herca.

"Chválite tých, čo sú na vrchole a vôbec vás nezaujíma, ako sa tam dostali..." díval sa na mňa pokojným pohľadom a ani raz nežmurkol. "Narodili sa tam? Vyviezli sa lanovkou, či krvopotne dni a noci stúpali nahor?"

Položil fotografiu na stôl a vzal druhú, s tým zločincom, aby pokračoval: "A ponižujete tých, čo sú v dolinách a tiež vás nezaujíma, ako sa tam dostali... Narodili sa tam? Alebo ich tam niekto sotil, či sami sa rozhodli zgúľať dolu?"

Cítil som sa ako žiačik, ktorému chce učiteľka niečo dôležité povedať, ale zatiaľ zbytočne. Pokrútil som hlavou, aby pochopil, že nerozumiem, kam tým mieri.

"Nerozumieš?" rozosmial sa môj strážca a ja som sa cítil ešte trápnejšie. "Boh nenadŕža nikomu, priateľu, to len človek dokáže..."

Stále som nerozumel.

"Nesúďte, neposudzujte, neohovárajte, neosočujte," vykladal mi anjel ako potulný kazateľ za čias Jána Krstiteľa, "lebo, vy, ľudia nedokážete posúdiť, či len vlastnými silami a nie darom od iného, sa človek dostal na kopec slávy, rovnako ako to, či je skutočne iba vinou človeka a nie podrazom iného, že dnes hnije v doline hanby..."

"Súdiť bude iba Boh..." pošepol som.

Anjel sa usmial. A ja som vedel, čo sa za tým úsmevom skrýva.

Naozaj, súdiť bude iba Boh.

A my to vieme. Tak prečo sa potom správame, akoby Boh mal iba čítať rozsudok, čo napíšeme my?