Supermarket

Dnes ráno som bol v supermarkete.

Chodievam tam nerád, lebo sa tam cítim ako na vypredanom štadióne. Starí a mladí, deti, otcovia a mamy: ako maličké mravčeky prechádzajú uličkami medzi regálmi s veľkými basketbalovými košmi, do ktorých sa zmestí viac ako iba jedna lopta. Nahrávajú si tovar z rúk do rúk a skúmajú, čo by im tak najviac pasovalo do chladničky, čo do spálne či predsiene a čo len tak na seba či na deti. Od rána do neskorého večera sa uličky supermarketu menia na autostrádu a len málokto si občas všimne, že na semafore života mu svieti oranžová...

Hľadal som štipce. Nič viac. Obyčajné drevené štipce.

Keď som už začínal byť zúfalý, požiadal som svojho anjela, nech mi pomôže. Hneď sa mi zjavil v modrom košíku. Nohy mu z neho voľne viseli. Tancoval nimi ako na hojdačke.

"Kde sú?" spájal som sa s ním myšlienkami. "Ukážeš mi, prosím?"

"Drevené nemajú, iba tie z plastu..." usmieval sa na mňa rozkošne ako dieťa, keď sa chce hrať.

"To nič," bol som mu vďačný aj za tie, "zavedieš ma k nim?"

Súhlasil. Kým sme prechádzali pomedzi ľudí, anjel sa za nimi otáčal a tíško si pospevoval.

"Takže takto vyzerajú vaše obchody na šťastie?" otočil sa ku mne a vyskočil z košíka. Posadil sa mi na rameno a oprel sa mi o hlavu. Neodpovedal som. Sám som si o tom totiž myslel svoje.

"Vieš, čo je najväčším nešťastím človeka?" opýtal sa ma, keď som dával do košíka štipce na bielizeň. "Že nevie, čo si má želať, aby bol skutočne šťastný..."

Neviem či nevie, či nechce.

No anjel mi predsa nechal moju vieru v človeka, vieru, že ak by to človek vedel, nechal by všetko a išiel by za tým jediným, čo dáva šťastie srdcu človeka...