Ťažko pochopiteľné

"Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi..." povedal. Znie to, akoby povedal: "Tešte sa, že zomriem, lebo idem k Otcovi..."

Veta - pre nás tak ťažko pochopiteľná - ktorá znie, akoby bola z iného sveta. Veď ona aj je. Rovnako ako Ježiš. Rovnako ako my sme. Len si spomeniem na Adama a viem, že on a s ním celé ďalšie pokolenia sú vyhnaní do sveta - vyhnanci, ktorí do tohto sveta nepatria. V každodennosti na to zabúdame.

Nedávno som dostal otázku, či som šťastný. Odmietol som odpovedať, keďže na šťastie neverím. Nie aspoň tak, ako sa na šťastie díva svet. Šťastie optikou sveta totiž nemusí viesť do radostného večného života.

Slúžim dnes v najmenšej farnosti našej arcidiecézy. Nie vždy tomu tak bolo. Nesťažujem sa, len vysvetlím, na čom naozaj záleží. Bol som vo farnosti, kde som mal stovku detí na prvé sväté prijímanie a cítil som sa užitočnejší ako sa cítim dnes, keď nemám žiadne dieťa. Bol som vo farnosti, kde som učil niekoľko dní v týždni na škole a cítil som sa užitočnejší ako dnes, keď neučím vôbec. Bol som vo farnosti, kde som mesačne spovedal niekoľko desiatok hodín a cítil som sa užitočnejší ako dnes, kedy spovedám jednu hodinu mesačne.

Áno, aj takto sa dá dívať na život - šťastný život. Akoby na tom záležalo. Na mojom pocite užitočnosti. Mohol by som byť z toho šťastný - alebo naopak, nešťastný. Nie som však ani jedno, ani druhé.

Život nie je o mne, ale o Bohu, ktorý nie je z tohto sveta. A toto pochopiť trvá... niekedy aj celý život.

"Vo všetkých veciach si zachovaj slobodu ducha a sleduj, kam ťa duch vedie," povedal jeden zo svätých. Kdekoľvek som. Akokoľvek užitočný som. Sloboda od seba. Sloboda od vlastnej kariéry. Sloboda od osláv či ponížení ľudí.

Sloboda v Bohu. Aby ma On mohol viesť z tohto sveta domov. A tam sa ma už nik neopýta, či som šťastný. Tam to bude samozrejmé...