Túžim

Vždy je to boj o to, po čom túžime.

Alebo o to, po čom by sme mali či nemali túžiť. Niet väčšieho omylu, než keď postavíme svoj život na piesku: na túžbach, ktoré nás nemôžu urobiť spokojnými na duši, nech už je to čokoľvek.

Veľa toho nevieme... ale najhoršie je, keď nevieme, po čom by sme mali túžiť.

Herodes. Mal moc, akú široko-ďaleko nemal nik. Bohatstvo. Služobníctvo. Čokoľvek, čo mu vtedajšia doba mohla ponúknuť. Moc, ktorá ho ovládala, rozmaznávala a dodávala sebavedomie.

Ak by prišiel niekto, kto by mu ju chcel vziať, najskôr by sa cítil ohrozený. Veď bol taký, aká bola jeho moc. Bez nej by bol... obyčajný, zabudnuteľný, všedný, proste priemerný muž.

Niet divu, že sa Herodes rozrušil... (Mt2,2).

Sv. Augustín by mu povedal, aby nebudoval svoje šťastie na niečom, čo možno stratiť.

Postaviť svoj život na veciach, skúsenostiach a túžbach, ktoré môže ktokoľvek ohroziť znamená riskovať, že prežijeme život, v ktorom nás vždy niečo rozruší.

Ani moc nie je istá. Ani bohatstvo. Ani domy ani záhrady, ba ani ploty nad nimi. Dokonca ani meno, ktoré si trpezlivo budujeme, len aby sme aspoň o chlp vynikali v dave sveta.

Ako hovoria mnohí, len smrť je istá. Ten prah, na ktorom nás bude vyčkávať baránok, aby ukazovákom definitívne ukázal, kde je naše skutočné miesto.

A tam si ani moc ani bohatstvo nik neprenesie. Tam sa nik nebude vystatovať svojim menom ako na úrade, kde sme si chceli čosi rýchlejšie vybaviť. Tam nik nepovie: viete, kto ja som? Nie. Tam nie.

Vedieť túžiť. Tak, aby ma každodennosť nemohla prekvapiť. Ani rozrušiť. Aby žiadna pozemská strata pre mňa skutočnou stratou nebola. Vedieť túžiť tak, aby som bol čo najmenej rozrušený.

Vedieť, po čom mám túžiť, je múdrosť. Dôležitá.

Lebo nebo sa nestráca, keď strácame moc, slávu, bohatstvo či priateľov.

Nebo sa stráca, keď si z toho robíme bohov.