Večerné správy

Prikryl som sa najskôr do tmy a potom do periny. Snažil som sa na nič nemyslieť, upokojiť myseľ a čím skôr zaspať. Akosi sa mi nedarilo, tak som zapol rádio. Možno ma to unaví, myslel som si.

Bolo krátko po polnoci. Práve dávali rozšírené spravodajstvo zo sveta. Privrel som viečka a dúfal, že spánok príde zavčasu.

Dotkla sa ma jemná dlaň. Otvoril som oči.

"Poviem ti rozprávku na dobrú noc, môžem?" opýtal sa ma nežný hlások strážneho anjela.

"Chvíľočku ešte počkáme," pošepol som ticho, akoby som mal strach, či nás niekto nezačuje, a nežne, aby si nemyslel, že mi prekáža jeho prítomnosť.

"Dobre," neprehováral ma a ticho sedel pri mne na posteli.

Môj najlepší strážny anjel, čo so mnou počúva nočné správy.

V duchu som sa usmieval a on to vedel.

"Poviem ti rozprávku?" opýtal sa o niekoľko sekúnd znova.

"Počkáme," zopakoval som, ani neviem prečo.

Miloval som jeho rozprávky a príbehy, ktoré mi rozprával, keď mi bolo smutno a ticho. Vždy vedel, kedy má prísť.

"Dobre," pohladil ma krídlami po ramenách, čo mi trčali spod periny a ďalej ticho sedel na okraji postele.

Správy skončili a ja som vypol rádio. Odhrnul som kus periny a otočil sa na chrbát, aby som lepšie videl obrysy svojho strážcu.

"Počul si to?" natiahol som ruku a dotkol som sa krídel, čo si zložil na mojej perine. Anjelské krídla v mojej posteli - neskutočné.

"Chcel som, aby sme to počúvali spolu," vysvetľoval som mu, "len aby som sa mohol opýtať, prečo si ľudia tak ubližujú. Prečo sa tak správa človek ku človeku?"

Anjel ma opäť pohladil po tvári, nežne ako matka, keď sa ho dieťa opýta, kam odišiel otec.

"Lebo si myslíte, že takto sa správa Boh ku človeku," plačlivý smútok jeho hlasu ma bodol kdesi hlboko na duši, "že Boh je tvrdý a nespravodlivý. A rovnako sa potom správate k sebe navzájom - tvrdo a sebecky..."

Mal pravdu. Sme iba obraz svojho Boha. Len škoda, že máme slabý zrak. Pritiahol som si perinu až k brade a ticho som ho poprosil o rozprávku na dobrú noc.