Vieš, kto ja som?

Vždy ma raní, ak príde človek a dožaduje sa mojej pozornosti len preto, že si myslí, že niet pozornejšieho na zemi ako som ja a že kňazskou vysviackou sa zo mňa stal najposlednejší sluha zo všetkých slúžiacich, čo so všetkým súhlasí, na všetko pritakáva, len aby bol pokoj a mier.

Niekedy mám chuť povedať, že som kňaz a nie otrok.

Mám chuť zabuchnúť dvere a užívať si svoj voľný čas, svoje súkromie, svoje osobné miesto, kde prestávam byť kňazom.

Niekedy mám chuť povedať, že sa nepatrí, aby ma zneužívali len preto, že som kňaz. Povedať, že bolo dosť ponižovania.

Som predsa len kňaz. Zaslúžim si aj úctu, nielen okrikovanie. Nielen očakávania, ale aj vďaku. Zaslúžim si viac, veď som kňaz...

Anjel prišiel, hoc som nechcel, aby prišiel.

Ukázal sa, hoc som dúfal, že bude skrytý.

Spočiatku sa na mňa iba pokojne díval.

"Som človek," prelomil som to neznesiteľné ticho, "a ako človek by som si zaslúžil viac..."

Sťažoval som sa mu ako chlapec na ihrisku, keď ho starší nechcú prijať medzi seba.

"Vieš, kto ja som?" opýtal sa anjel.

"Môj anjel predsa..." skočil som mu do reči.

"Počkaj," rozosmial sa môj strážca, "povedal Ježiš niekedy túto vetu, hoc ju mohol povedať každý deň? Vieš kto som ja? Nie, nepovedal. Ani Pilátovi, ani Herodesovi, ani farizejom. Nikomu. Zmýšľal pokorou a nie mocou, kým človek zmýšľa viac mocou, než pokorou..."

Radšej som mlčal, bol by mi potom naložil ešte viac, ak by som protirečil. Ono sa to jednoducho povie, ale nech to skúsi aj žiť, anjel.

Priateľ zmizol. Nechal ma samého. Nemohol viac povedať.

Nemohol už hlbšie zarezať do živého srdca, čo sa strachuje o seba samého, čo miluje seba samého, čo ešte stále nepochopilo, že láska nemá logiku, ani právo...