Víla a Ján Krstiteľ

07.12.2019

Vstúpil som do obchodu s topánkami. Potreboval som nové šnúrky, nič viac. Slušne som pozdravil predavačku, ktorá vyzerala ako anjel, čo chodieva s Mikulášom z domu do domu, len aby bolo viac svetla na svete a požiadal ju o šnúrky do topánok na zimu. Hrubšie. Aby sa mi znova nepretrhli.

"A topánky?" opýtala sa ma slušne. "Sviatočné, športové?"

"Nie, ďakujem," zašepkal som. "Stačia mi tie šnúrky..."

"Aspoň sa na ne pozrite," zašepkala rozprávkovým hlasom, že som mal zrazu pocit, že som v zázračnej krajine a tá víla predo mnou oslovila mňa, naozaj mňa, žobráka.

"Urobíte mi radosť," dodala, teda zaspievala.

Bol som tak očarený, že som vyskúšal tri páry topánok na zimu, hoci mi žiadne nebolo treba. Mám jedny a s tými si vystačím ešte zopár rokov.

Nemohol som odmietnuť vílu. Nemohol protirečiť. Proste nemohol. Víly sú zázračné a ja som chcel z tej zázračnosti kúsok aj pre seba.

Kúpil som šnúrky, topánky, spreje do vnútra topánok, i na kožu, aby sa leskli v tom bielom snehu, keď ho svet zašpiní. A minul tretinu svojej čerstvej výplaty. Hej, naozaj som to pre tú vílu urobil, viac ako pre seba..

Slušne som sa jej poďakoval. Naozaj som ďakoval a vyšiel som z obchodu. Tašku som hodil na zadné sedadlo a naštartoval som auto.

"Idiot," šepkal som v duchu. Čo budem robiť s topánkami, ktoré mi netreba? A tie spreje? Dám ruku do ohňa, že ich nepoužijem ani raz.

Víla bola preč. Teraz mala hovoriť. Aspoň zašepkať, že nie som idiot. Tak sladko, ako šepkala v tom obchode.

Vstúpil som do adventnej atmosféry. Iba tak, vo vlastnej fantázii.

Vidím Jána Krstiteľa. Nevyzerá ako víla, ani ako princ. Skôr ako žobrák. Zarastený, odetý do kožušiny. Na brade má zvyšky kobyliek, ktoré mal na raňajky. Zdalo sa mi, že jedna z nich ešte hýbe nožičkami. Dvihlo mi žalúdok.

"Hadie plemeno!" kričí a ja sa obzerám za seba.

Mám pocit, že tu vôbec nechcem byť. Nechcem ho počúvať. Čo na mňa kričí?

"Sekera je už priložená na korene stromov!" pokračuje a ja vystrašene cúvnem o krok dozadu.

"Kamarát," krútim nad ním v duchu hlavou, "ty tu toho veľa nepredáš... určite nie takto... v odeve žobráka a vyhrážkami..."


Víla a Ján Krstiteľ. Obaja používajú dar reči. Čo určite treba...

Víla predáva nepodstatné: topánky, čo sa ošúchajú. Ján Krstiteľ odovzdáva to najpodstatnejšie: pravdu, ktorá ostáva naveky.

Aj ja mám dar reči. Určite. Každý, kto používa slová ho má.

A ja iba dúfam, že ho nezneužívam vo svoj prospech a na reklamu vecí, ktoré sa raz zničia. Trebárs ako moje meno, či moja slávu, ktoré raz zasypú hlinou.

A tak mi, nám, ostáva už len prosiť: Ján Krstiteľ, nech je moja reč viac pravdivá, než krásna... viac dávajúca, než predávajúca...