Všetci ťa hľadajú

Videl som raz na vlastné oči: Bol som na nebi.

Nad zemou a nad oblakmi. Slnko mi svietilo do očí, ako keby sme, ja a ono, boli rovnako vysoko. V jednej doline snežilo. V druhej, na opačnej strane kopca, sa pomedzi vysokánske stromy predieralo slnečné svetlo.

Stál som na hranici dvoch svetov. Nádhera.

Chcel som tento okamih zažiť znova a tak som sa vracal na to mieste zas a zas. Príroda sa však mení, rovnako oblaky, nebo i počasie.

Zažil som okamih, ktorý sa už nikdy nevráti. A predsa by som ho chcel zažiť ešte raz. Lebo raz nestačí! Máme v sebe emócie, ktoré zanechávajú stopu... a tá páli, svrbí, a dožaduje sa napojiť.

Nič, čo je v našom živote iba raz, nie je dosť! 

Ochutnať raz z koláča, vyvoláva túžbu zjesť ho celý. A zas. A ešte raz. 

Emócia, ktorá rozochveje srdce človeka sa dožaduje reprízy. Opantá myseľ a kričí ako batoľa, len aby sme si ju všimli, len aby sme ju nakŕmili.

Boh to vie. A predsa sa ukazuje málo, zväčša iba raz. Aj to iba takým, čo sú pozorní na jeho kroky medzi nami.

To len aby dal o sebe vedieť, aby potom hneď zmizol a nechal človeka žiť z jednej spomienky či jednej skúsenosti. Potom prejdú týždne, mesiace, roky, ba aj celý život a hoci sa dožadujeme jeho prítomnosti, neukáže sa. Mlčí.

Raz stačí. Aby sme ochutnali z neba. Aby sme vedeli, po čom máme túžiť, kam chcieť ísť a kam sa dívať. Raz stačí.