Všetko je viac ako dosť

"Nemám dosť!" hovoria alebo si iba myslia tí, ktorí majú prebytok.

Lebo človeku nikdy nie je dosť! Majetku. Pohodlia. Zdravia. Kariéry. Peňazí.

Vždy je tu predsa možnosť chcieť a mať viac. To, čo je, nestačí, keď sa k tomu, čo už máme, dá pridať ešte kúsoček. A za ním ďalší a ďalší. Vždy len kúsoček.

A tak nám nikdy nie je dosť. Ničoho.

Ani toho Boha a jeho starostlivosti nie je dosť.

Nie však, aby sme po ňom túžili tak, že ho chceme viac... naopak... nie je ho dosť, aby sme mu verili celým srdcom, celým životom a pozvali ho do celej každodennosti, nielen občas večer a občas ráno.

Boh. Mohol by byť viac. Mal by byť viac. Kiežby sa snažil viac. Lebo nie je ho toľko, aby sme mu slobodne položili do prebodnutých dlaní srdcia a životy!

,Ak chceš, Bože, aby som v teba naozaj veril, ukáž sa viac, daj viac, zabojuj o mňa viac,' takto premýšľajú... alebo už ani takto, lebo Boh im za tú myšlienku, keďže je nemý a nič veľké nerobí, viac nestojí.

"Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili?" pýtajú sa tí, ktorí boli svedkami zázraku, keď Ježiš nasýtil niekoľkotisícový zástup piatimi chlebmi a dvoma rybami.

Videli a jedli spolu s ostatnými z chlebov, ktoré vyšli z Ježišových dlaní, ako keby mal v rukách skrytý supermarket. A predsa chcú viac. Ďalšie znamenie. Ďalší zázrak.

"Čo urobíš, aby sme ti uverili?" pýtajú sa.

"Koľko by im bolo dosť?" pýtam sa ja.

Koľko by mal toho Boh robiť v živote človeka? Koľko zo seba dať, koľko sa ukazovať? Koľko pomáhať, chlácholiť a rozmaznávať, aby mu človek daroval srdce? Koľko? Ha?

Obavám sa, že ak by aj robil viac, beztak by nám bolo málo, lebo človeku nikdy nie je dosť. A predsa som si istý, že mnohí vidia a rozumejú, že zo strany neba už bolo urobené všetko. A všetko je vždy viac než dosť!

Problém nedostatku Boha v našom živote je vždy iba naša vina... lebo sme falošne uverili, že Boh nám nedal to, čo sme si mysleli, že potrebujeme a zaslepený zlatom okolitého sveta sme nezbadali, že už nám dal to, čo bytostne potrebujeme: seba samého!