Všetko začína v obývačke

Občas to trvá dlhšie, než sa odhodlám sadnúť a písať - najskôr si to musím usporiadať v hlave tak, aby som potom pri písaní nemusel veľa mazať.

Dať to na jednu šupu je najpohodlnejšie.

Posadím sa za stôl. Otvorím textový súbor a premýšľam nad prvou vetou. Potom to už ide ľahšie.

Mám za sebou prvú vetu. Nadýchnem sa, že to dám na jeden raz a zazvoní zvonček.

"Do piksli," zahreším v mysli slušne.

Aj keď ho nevidím, viem, že niekto stojí pri dverách. Nadýchnem sa opäť. Zvonček zazvoní znova. Nie, dnes to nedám na jeden šup. Vstanem a idem otvoriť.

A potom mi trvá zas niekoľko hodín, kým sa odhodlám a začnem písať. Znova premýšľam, znova usporadúvam, nanovo sa pripravujem, kým sa posadím ku klávesnici a vydám zo seba prvú vetu.

Poznáme to všetci. Plánovanie voľného času. Takého, ktorý si konečne užijem po robote iba sám pre seba.

Plánovanie, ktoré v jednom okamihu vygumuje nečakaná návšteva pri dverách, alebo trucovitý manžel, či neodolateľný pohľad manželky alebo ktokoľvek... proste nejaký človek.

Plánovanie času, o ktorý sme sa nechceli s nikým deliť. Nášho času. Vyšperkovali sme ho do detailu, len aby sme na nič nezabudli, lebo zasa tak veľa ho počas roka nemáme. A do toho bum - zvonček pri dverách alebo nečakaný telefonát, prosba, stretnutie alebo výčitka...

Aj Ježiš chcel mať takýto čas pre seba a pre svojich apoštolov. Chcel ich vziať do ústrania, ale dav ich sledoval a tento čas im vzal.

Páči sa mi jeho súcit v tejto situácii: Keď videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi (Mk6). Nepovedal do piksli! Posadil sa medzi nich a daroval im svoj čas.

Možno stojí za zmienku, že aktuálny človek bol pre neho vždy prvý. Žiadne vyčkaj, ani do piksli. Bez hnevu a výčitky sa k nemu posadí a dáva mu toľko, koľko v tej chvíli potrebuje.

Možno stojí za zmienku, že ak by sme sa takto správali k sebe navzájom, snáď by bol náš dom, ulica, dedina i štát lepším miestom.

Možno stojí za zmienku, že ak chceme budovať slušný štát, najskôr treba začať vo vlastnej obývačke.