Zablatené duše

Odporné predsudky.

Ako môže človek odsúdiť človeka skôr, než by ho bol stretol, vnímal jeho osobnosť, počúval jeho smiech a názory, videl jeho jas, ktorý do neho vložil stvoriteľ hneď, ako sa rozhodol, že mu dá život? Ako môže človek súdiť človeka, ktorého miluje Boh?

Denne počúvam o tom, ako jeden zrádza iného. Ako sa rozpadávajú vzťahy, lebo ktosi čosi povedal, lebo s tým druhým sa nedá žiť, lebo je ktosi nenapraviteľný, lebo ten druhý podvádza a klame. Dennodenne sa ľudia navzájom udierajú o seba ako kamene v rieke, keď sa z hôr valí storočná voda. Samá krv, hnev, nadávky a smrť. Človek zomiera na jazyku iného. A ako ľahko, akoby to ani nebol človek.

"Áno, aj zlých treba milovať," povedal mi môj strážca a súcitne sa zadíval na kríž na stene, "aj zlých, no nie pre ich zlobu, ale zo súcitu, že majú zranenú dušu. Čo z toho, že majú zlaté šaty a diamanty na prstoch, ak majú duše v bahne a blate? Treba ich milovať láskou, čo prosí nebo, aby im Ježiš uzdravil a očistil duše..."

"Ale oni zraňujú," bránil som sa.

"A čo by si čakal od ranených? Že budú liečiť?"

Zmĺkol som. Ako mu vysvetliť, že je lepšie chrániť sa pred nimi ako sa o nich biť. Že je to lepšie.

"Je to zbabelé," povedal smutne môj strážny anjel. "Ježiš neutiekol z kalvárie, keď ho bili a opľúvali, lebo si nemyslel, že by to bolo lepšie, lebo bol presvedčený, že i v tej najtemnejšej ľudskej schránke býva nádherná duša. Večná a hodná záchrany..."

Anjel sa mi posadil na plece a páperím mi prikryl oči ako keď sme sa ako deti hrali na slepú babu. Asi sa modlil. Upokojovalo ma to.

"Ježiš zomrel za všetkých," pošepol pokojne, "bez výnimky za všetkých. Nezabudni na to!"

Otvoril som oči hneď, ako som pocítil, že mi zložil krídla z očí. Bol preč. Bez rozlúčenia. Povedal, čo bolo dôležité.

Povedal všetko...