Zašepkal...

13.06.2020

Zľutoval sa nad nimi. Nad nami. Nado mnou.

A poslal robotníkov, aby hlásali, že nebeské kráľovstvo je blízko.

A oni šli. Do dedín. Na púšť. Do miest. Na vody i do chatrčí. Išli a hovorili, že nebeské kráľovstvo je tu.

"Kto?" pýtali sa ľudia. Takmer všetci. V dedinách, na púšti, v mestách, na vodách i v chatrči. "Čo?"

"Nebeské kráľovstvo!" opakovali robotníci. A ľudia krútili hlavy a krčili ramená.

"Ježiš!" povedal jeden z nich.

"Ježiš," opakovali po ňom ostatní. "Ježiš..."

A kým robotnici sa vrátili domov, ľudia ostali v dedinách, na púšti, v mestách, na vode i v chatrči. Ostali tam. A pri svetle sviec opakovali to meno: Ježiš. Ježiš. Ježiš.

Opakovali ho deň, dva dni, týždeň, mesiac a potom roky, stáročia a tisícročia, až kým im to meno, pred ktorým by sa malo ohnúť každé koleno, nezovšednelo.

"Aké obyčajné meno," povedal raz ktosi. A ostatní v dedine, na púšti, v meste, na vode i v chatrči sa usmievali. Všedné. Obyčajné. Počuté.


A potom, po tých dlhých rokoch, ba až tisícročiach, sa Ježiš vráti.

Vstúpi do dediny, predstaví sa a všetci prikyvujú, veď jeho meno poznajú. Usmievajú sa. Aj on sa usmieva.

"Ježiš," povie ktosi. "Ježiš a nebeské kráľovstvo," a usmievajú sa ešte viac.

"Viem, že viete, kto som," zašepká a všetci sa tešia, lebo má hlas, aký nik iný na svete nemá, "viete však, čo je to jediné, čo od vás chcem?"

"Ježiš," znova povie ktosi. A usmievajú sa. "Ježiš..." opakujú, lebo viac nevedia. Len to meno. Meno, ktoré sa dá použiť na všetko. Na modlitbu i nadávku.

Potom vstúpi do púšte.

"Ježiš," prikyvujú. Usmievajú sa. Naťahujú k nemu ruky. Ježiš. Zopakuje otázku. Ježiš, opakujú. Len to meno.

Vstúpi do mesta. Aj tam sa usmievajú. Ježiš. Viac ako jeho meno nevedia.

Vstúpi na vody, ba aj do tej chatrče.

"Viem, že viete, kto som," šepká znova a oni prikyvujú, "viete však, čo je to jediné, čo od vás chcem?"

Usmievajú sa. Ježiš. Poznajú meno. Poznajú kríž, betlehem, jeden či dva zázraky, prázdny hrob a v zaprášenej polici hľadajú bibliu po starej mame, len aby ju videl, že ju majú. Ježiš. Poznajú ho predsa všetci.

Dnes je tu. V každej dedine, na púšti, v mestách, ba aj na vodách či v chatrčiach. Ježiš je všade. Na obrázkoch, príveskoch, na krížoch, na stenách i v knihách, ktoré doma máme. Nie je miesto, kde by o ňom nepočuli, kde by ho nemali. Ježiš. Prikyvujeme. Usmievame sa. Poznáme. Ježiš.

"Viem, že vieš, kto som," zašepká mi do ucha skôr, než dopíšem tieto riadky. "Vieš však, čo je to jediné, čo od teba chcem?"

Usmejem sa. Otočím k nemu hlavu a šepot mu vrátim.

"Viem," nadýchnem sa a dopoviem potichu, aby to počul iba on.

Usmeje sa a stratí. Je preč a predsa ostáva.

Ostáva, lebo ja viem, čo je to jediné...