Zázrak, cesta a priateľstvo

21.01.2023

Povedal, že zažil niečo mystické. Nie, nemal žiadne videnie, ani sa mu neprihovoril Boh z tváre do tváre. Mal iba ten neochvejný pocit, že Boh je blízko, že je prítomný a že sa díva iba na neho, akoby ostatný svet nemal tú dôležitosť, akej sa v tej chvíli dostalo jemu.

Povedal, že sa bude snažiť žiť podľa evanjelia. Nie podľa prikázaní, ktoré tak voláme, akoby v ich porušovaní trpel Boh, ale podľa usmernení a rád, v ktorých nedodržiavaní trpí najviac človek.

Povedal, že konečne chápe, že zem je dočasná, kým život s Bohom, nebo, u neho doma, je niečo, po čom túži všetko živé na zemi, lebo len v ňom je úľava, odpočinok a hlavne pravda o človeku.

Toto všetko povedal, keď raz dávno zažil niečo mystické.


Prešli roky. Ochladol. Zabudol. Stratil sa.

Veril, že raz sa rozhodnúť stačí. A že trpká cesta životom sa zmení na prechádzku rozkvitnutou lúkou naboso.

Trpel, že sa mu nedarí zmeniť návyky a vychodené cestičky. A tak veľmi chcel. Domýšľal si, že Boh ho opúšťa. Už sa na neho nedíva. Odišiel. Je ďaleko. Nenávratne.

Dnes hovorí, že to bola iba ilúzia.

Bol vtedy zraniteľný a bezradný a tak si v tej zúfalej túžbe po prítomnosti niekoho, kto sa na neho nemôže dívať ináč ako s láskou, vymyslel Boha, len aby sa mu uľavilo. Lebo myseľ človeka taká je: raz si vytvára príšery, inokedy hrdinov - priateľov a nepriateľov do plných a prázdnych dní.

Nie je ilúzia, že Boh sa ukáže človeku.

Ilúzia je veriť, že v ten moment sa všetko zmení: prestanú búrky, skončia boje, vyliečia sa zranenia, zocelia svaly a srdce už nikdy viac nerozbúcha myšlienka na hriech.

Ilúzia je veriť, že v ten deň si z nás Boh urobí otrokov, bábky na motúziku, ktoré bude viesť tak, aby boli už len vzorom pre ostatných.

Aj Peter taký bol. Ihneď zanechal siete, lode, otca a nasledoval Ježiša.

A potom bojoval s vierou, so sebou, s návykmi a zlozvykmi až do smrti.


Lebo nie je zázračné, keď sa Boh dotkne človeka. Zázračné je, ak ten dotyk je začiatkom neochvejného priateľstva, ktoré trvá až na večnosť.