Život v burine

22.07.2023

Zobudilo ma teplo a svetlo. Slnečný lúč ma pálil na zrnách. Sklonil som hlavu a zhíkol tak nahlas, že burina vedľa mňa zakliala. Začervenal som sa a v duchu aj ospravedlnil, že budím ostatných okolo seba. Pohľadom som však stále sledoval svoje nové telo.

"Ja som," stále som tomu nemohol uveriť, "ja som... pšenica..."

Naozaj som bol pšenica. Na tenkej stonke kopa dozretého zrna.

Okolo mňa, na širokej a nekonečne dlhej roli sveta, boli ďalšie klasy.

Lenže aj burina tam bola. Bodliaky, vysoké ako topole, sa tlačili na mňa a na ostatné klasy, akoby im patril svet. Akoby roľa bola ich domovom. Akoby na nej neboli cudzincami. Akoby bodliaky mali prinášať úrodu...

"Nechajte ju," počul som hlas, "nechajte tú burinu tam," vysvetľoval Otec, pán role, anjelom, ktorí sa už chystali do poľa vytrhať burinu, aby mala pšenica viac zeme, viac slnka a viac vlahy, "ak začnete trhať burinu, zničíte aj klasy pšenice..."

Súhlasne som prikyvoval.

Ak vytrhnú burinu pri mne, určite zničia aj moju krehkú nohu a zrná vo vlasoch. Určite. A tak som súhlasil s Otcom.

Otočil som hlavu a prísne som sa zadíval na bodliak vedľa seba.

Bol som posilnený slovom, ktoré som práve počul od Otca. Otvoril som ústa, že bodliaku poviem, čo si o ňom myslím, že mu ukážem, kto je tu doma a kto má pravdu... lenže hlások som nevydal.

Vari je úlohou pšenice haniť bodliaky? Alebo ich zosmiešňovať a predvádzať sa pred nimi? Strašiť ich a preklínať? Presviedčať ich, že pšenica je lepšia ako ony? Vari je toto úlohou pšenice?

Otec už určil deň, keď skrze svojho Syna bude spravodlivo súdiť svet, burinu i pšenicu (Porov. Sk17,31). A bude tak robiť On, nie pšenica!

Kto má uši, nech počúva... a nech rozumie.