Najjednoduchšia najťažšia voľba

Prváčika bolí zub. Už to budú týždne. A tak ho rodičia vezmú k zubárovi. Muž v bielom plášti pozrie do jeho úst, zakrúti hlavou a povie chlapčekovi: "Neboj sa!" 

Dobrý začiatok vety, po ktorom aj dieťa vie, že bude nasledovať veta, ktorá mu naženie strach.

"Zub vytiahnem," usmeje sa, hoci prváčika jeho biele zuby vôbec nezaujímajú, "a potom už to bolieť nebude..."

A prváčik zatne zuby, prilepí peru o peru a napne sánku tak, že ju nik neotvorí, aj keby to skúšal kliešťami.

Zubár sa snaží pomôcť a to jediné, čo mu v tom môže zabrániť je, že mu prváčik nebude dôverovať - aj preto neotvorí ústa, bude sebou trhať a kričať ešte viac.

Je ťažké dieťaťu vysvetliť, aby verilo, že to, čo ho na chvíľu zabolí, jeho bolesti napokon uľaví. 

Nikto sa nebude čudovať, že tú dôveru od dieťaťa zubár vyžaduje, len aby mu pomohol. Rovnako nikoho neprekvapí, keď to dieťa zatne zuby a viac ich neukáže.

Napadlo mi však, ako by sme nazvali dieťa, ktoré by sa rozhodlo zubárovi slepo dôverovať? Požehnané? Božie?

Lebo toto sa očakáva od nás.

Vo viere v Boha sme my ako to dieťa u zubára.

Boh vie o našich potrebách, ktoré beztak - hoci o nich vie - ostávajú nenaplnené. Jeho činy sa nám zdajú občas ako nedobré a nemúdre. A predsa nás žiada, aby sme mu dôverovali.

Veď čo iné znamená: miluj ma celým srdcom, celou dušou a celou mysľou (Porov.: Mt22,35)?

Boh žiada, aby som mu dôveroval, hoci ho obviňujú (ba aj ja sám to robím), že neplní sľuby, že je neprítomný, mlčanlivý a hluchý.

Ako toho zubára, keď ho prváčik obviňuje, že mu chce zle.

A predsa má chlapček dve možnosti: zaťať zuby a odísť s boľavým zubom, alebo zubárovi dôverovať, otvoriť ústa a dovoliť mu, aby mu uľavil v bolesti.

Takto na papieri to vyzerá jednoducho - ako tá najjednoduchšia voľba.

Pravda je však taká, že v každodennom živote zväčša prehrávame.

Volíme si zaťaté zuby viac ako otvorené ústa.

Viac dôveru v seba a svet, než v Boha, ktorý túži po láske z celého srdca, duše i mysle - presne takej, akú on dáva nám.