Deň strieda noc a naopak, na to sme si už zvykli. Aj že nie všetky dni sú plné svetla, radosti a nádeje. Aj bolesť býva a tragédie sa stávajú - vnútorné i vonkajšie. S tým sme akosi vysporiadaní. Prinajmenšom rozumieme, že život je bohatý na dobré a zlé dni. Každý život.
Keď dvaja prichádzajú do chrámu, je to vždy iné.
Kedysi sme písali listy. Nalepili sme na obálku známku, zaniesli ho na poštu a trpezlivo sme čakali na odpoveď. Týždne. Niekedy aj mesiace. Kedysi, keď svet nepoznal maily a esemesky, odpovede neprichádzali hneď.
Deveť z desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil, neprejavuje žiadnu vďačnosť.
Občas stretávam ľudí, ktorí sa tvária a rozprávajú, akoby im Boh bol niečo dlžný.
V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.
Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"
Ježiša nasledujú zástupy. Dav ľudí, ktorý chce počuť Božie slovo. Vidieť toho, ktorý rozkazuje chorobám i smrti. Učiteľa. Uzdravovateľa. Prisľúbeného Mesiáša.
"Posadili ma do prvého radu," povedal tónom, akoby ho práve menovali za prezidenta. A tvár mu žiarila ako mesiac v splne. Dvihol bradu a obzeral sa na všetky strany, aby ho všetci videli. Robil to tak okato, že aj Boh na nebi prerušil svoju každodennú robotu a díval sa na neho, akoby z toho vzrušenia a nadšenia musel na chvíľu zadržať dych....
Myseľ človeka býva občas zradná. Podsúva nám klamstvá, akoby boli pravdou a strachy, akoby boli skutočným nebezpečenstvom. Dokáže nás opantať a vziať chute, ktoré nás dovtedy nútili vstať ráno z postele, kráčať dopredu a hľadať maličkosti, ktoré budujú skutočný život. Zahráva sa s nami ako príšera s deťmi, keď sa svet ponorí do tmy. Aj toto myseľ...
Ježiš na začiatku svojej cesty, keď v Nazarete prevzal v synagóge zvitok z proroka Izaiáša, ohlásil, že s ním prichádza Pánov milostivý rok. Veď to poznáte: slepí budú vidieť, chromí chodiť a väzni budú prepustení zo žalára. Aký prísľub!
Povedal, že sa zastaví o desiatej pred obedom.
Dva dni neúnavne pršalo. Stál som za oknom a pozoroval muža pri kontajneri ako trpezlivo, s natiahnutou rukou, prosí o drobné mince. Myslel som, že dnes nepríde, že si dá deň voľno. Alebo že sa aspoň schová na miesto, kde neprší a kde by mohol v suchu pracovať.
Ležal som na posteli. Bolesť ako rozžeravené kliešte ma pálila v nohách už niekoľko týždňov. Vedel som, že ak sa nestane zázrak, operácii chrbtice sa nevyhnem.
Asfaltová cesta na konci dediny sa končila pred lúkou. Vstúpil som do rozkvitnutého mora. Prechádzal som krížom cez vysoké trávy až k storočnému stromu. Za košatým dubom sa k rybníku tiahla vychodená prašná cestička s hlbokými výmoľmi. Popri ceste rástli vysoké bodliaky s fialovými kvetmi, veľkými ako detská päsť. Motýle a včielky sa naháňali...
