Ak by sme nepoznali lásku, čo so sebou ako rozvodnená rieka nesie emócie a dotyky, úsmevy a pohladenia, asi by sme nereptali pri slovách, ktorými Ježiš učí apoštolov: "Kto miluje otca, matku, syna, dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden." (Mt10, 37)
Zhrbený starec nadvihol hlavu a zadíval sa na mňa pohľadom, v ktorom bolo viac mŕtveho než živého. Oči mal veľké ako lekná. Zakrývali ich dlhé sivé nite, ktoré mu rástli z obočia ako štetiny z kefy na koberec.
Zľutoval sa nad nimi. Nad nami. Nado mnou. A poslal robotníkov, aby hlásali, že nebeské kráľovstvo je blízko. A oni šli. Do dedín. Na púšť. Do miest a do chatrčí. Išli a hovorili, že nebeské kráľovstvo je tu.
Anjeli bez krídel, ale s veľkým srdcom. Ľudia, čo nezištne pomáhajú druhým a delia sa s tým, čím sú bohatí. Žijú medzi nami, chodia medzi nami a robia medzi nami tak, aby sa mohli s nami usmievať.
A tma nastala po celej zemi, hoc bolo len okolo tretej popoludní.
Aké jednoduché to je: byť kresťanom, občas zavadiť pohľadom o kríž alebo prázdny hrob a predsa si žiť iba svoj osobný príbeh bez slov, rád a povzbudení z evanjelia, to len aby ma spolubývajúci, spolupracujúci a spolupútnici prijali medzi seba a nenazývali svätuškárom.
Jozef mi povedal, že sa ožení, až keď bude mať dosť peňazí, aby tak mohol urobiť. Neviem celkom presne o akom balíku hovoril. Nepýtal som sa.
Povedať jedinému, ktorý všetkému rozumie, všetko vie a všade bol - Ty si vari jediný, ktorý nevie, čo sa stalo v týchto dňoch - je častou výčitkou Bohu, keď v našom živote nerobí tak, akoby sme chceli, aby konal.
Nie vždy človek človeku stačí…
Ani túto Veľkú noc sa nebudem dívať na muža, čo porazil smrť.
Prestrite červený koberec a strieľajte konfety, prichádza kresťan!
Svet je plný vinníkov. Od počiatku.
Čítal som evanjeliá ako jednu knihu. Našiel som v nich priateľa, ktorý zostúpil z neba, aby bojoval po boku slabších, krehkejších a unavených.
Raz mi ktosi povedal: "Nik ti nemôže dať toľko, koľko ti ja môžem sľúbiť!"
Človek bol pre neho vždy prvý. Budoval mosty. Ježiš.
