Aké jednoduché to je: byť kresťanom, občas zavadiť pohľadom o kríž alebo prázdny hrob a predsa si žiť iba svoj osobný príbeh bez slov, rád a povzbudení z evanjelia, to len aby ma spolubývajúci, spolupracujúci a spolupútnici prijali medzi seba a nenazývali svätuškárom.
Jozef mi povedal, že sa ožení, až keď bude mať dosť peňazí, aby tak mohol urobiť. Neviem celkom presne o akom balíku hovoril. Nepýtal som sa.
Povedať jedinému, ktorý všetkému rozumie, všetko vie a všade bol - Ty si vari jediný, ktorý nevie, čo sa stalo v týchto dňoch - je častou výčitkou Bohu, keď v našom živote nerobí tak, akoby sme chceli, aby konal.
Nie vždy človek človeku stačí…
Ani túto Veľkú noc sa nebudem dívať na muža, čo porazil smrť.
Prestrite červený koberec a strieľajte konfety, prichádza kresťan!
Svet je plný vinníkov. Od počiatku.
Čítal som evanjeliá ako jednu knihu. Našiel som v nich priateľa, ktorý zostúpil z neba, aby bojoval po boku slabších, krehkejších a unavených.
Raz mi ktosi povedal: "Nik ti nemôže dať toľko, koľko ti ja môžem sľúbiť!"
Človek bol pre neho vždy prvý. Budoval mosty. Ježiš.
Vždy je jednoduchšie písať o milosrdenstve a veľkej božej dlani, ktorá sa od narodenia až po smrť naťahuje k človeku, a do ktorej sa možno schovať kedykoľvek a kdekoľvek.
Modlím sa, aby som bol dobrý chvastúň.
Povedal, že zažil niečo mystické. Nie, nemal žiadne videnie, ani sa mu neprihovoril Boh z tváre do tváre. Mal iba ten neochvejný pocit, že Boh je blízko, že je prítomný a že sa díva iba na neho, akoby ostatný svet nemal tú dôležitosť, akej sa v tej chvíli dostalo jemu.
Žiť evanjelium do bodky je nad ľudské sily.
Nie žeby som nemal Vianoce rád, ale priznávam, teším sa, že sú za nami.
