Keď sa nebo konečne zbavilo všetkých podvečerných farieb, hviezdy akoby spadli z oblohy na hroby, v ktorých odpočívajú mŕtvi. Nikdy nie je toľko života na cintorínoch, ako v čase, keď sa živí snažia dohovoriť modlitbou všemohúcemu, že nebohí patria do neba.
Občas sa mi zdá, že ak by sme stratili pamäť, bolo by pre nás jednoduchšie postaviť sa pred Božiu tvár a dívať sa na neho s vierou, že sme priatelia a že sa nemáme čoho báť… veď môj priateľ je najmocnejší a najláskavejší na svete.
"Pane, prečo to dovolíš?" počul som hlasy, podobné nárekom, ako volajú do neba, keď je na človeku príliš veľa bolesti, utrpenia, smútku a bezmocnosti.
Keď sme boli deťmi, chodievali sme hrávať futbal na školské ihrisko.
Môj spolužiak, kňaz, kráčal po nemocničnej izbe, keď ho zastavila mladá žena a požiadala, aby navštívil jej zomierajúceho otca. Kňaz prikývol, no ona sa ani nepohla.
Zem je plná dlžníkov, priateľov a známych, ktorí si navzájom pomáhajú láskavosťou.
Ani v rozprávkach nedáva víla, či čarodej človeku tak veľkorysý sľub, aký dnes dáva Ježiš svojim učeníkom: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt18, 19).
Už som o ňom počul veľa. Aj preto viem, za koho pokladajú ľudia Syna človeka.
Široko ďaleko nič. Kam len oko dovidí všade je pustatina. A práve na také miesto sa vyberie Ježiš, aby si odpočinul - rozumej modlil sa.
"To nie je spravodlivé!" povedala mi len preto, že som jej venoval menej času, než dúfala. Menej, než si myslela, že si zaslúži. Menej, než očakávala.
Až keď zhasnú pouličné lampy a tma si vezme, čo jej nepatrí.
Ak by sme nepoznali lásku, čo so sebou ako rozvodnená rieka nesie emócie a dotyky, úsmevy a pohladenia, asi by sme nereptali pri slovách, ktorými Ježiš učí apoštolov: "Kto miluje otca, matku, syna, dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden." (Mt10, 37)
Zhrbený starec nadvihol hlavu a zadíval sa na mňa pohľadom, v ktorom bolo viac mŕtveho než živého. Oči mal veľké ako lekná. Zakrývali ich dlhé sivé nite, ktoré mu rástli z obočia ako štetiny z kefy na koberec.
Zľutoval sa nad nimi. Nad nami. Nado mnou. A poslal robotníkov, aby hlásali, že nebeské kráľovstvo je blízko. A oni šli. Do dedín. Na púšť. Do miest a do chatrčí. Išli a hovorili, že nebeské kráľovstvo je tu.
Anjeli bez krídel, ale s veľkým srdcom. Ľudia, čo nezištne pomáhajú druhým a delia sa s tým, čím sú bohatí. Žijú medzi nami, chodia medzi nami a robia medzi nami tak, aby sa mohli s nami usmievať.
