Zamyslenia

Na jednom visí Boh ako na tróne, skrvavený a predsa plný múdrosti a nádeje.

Deň strieda noc a naopak, na to sme si už zvykli. Aj že nie všetky dni sú plné svetla, radosti a nádeje. Aj bolesť býva a tragédie sa stávajú - vnútorné i vonkajšie. S tým sme akosi vysporiadaní. Prinajmenšom rozumieme, že život je bohatý na dobré a zlé dni. Každý život.

Keď dvaja prichádzajú do chrámu, je to vždy iné.

Kedysi sme písali listy. Nalepili sme na obálku známku, zaniesli ho na poštu a trpezlivo sme čakali na odpoveď. Týždne. Niekedy aj mesiace. Kedysi, keď svet nepoznal maily a esemesky, odpovede neprichádzali hneď.

Deveť z desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil, neprejavuje žiadnu vďačnosť.

Občas stretávam ľudí, ktorí sa tvária a rozprávajú, akoby im Boh bol niečo dlžný.

V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.

Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"

Ježiša nasledujú zástupy. Dav ľudí, ktorý chce počuť Božie slovo. Vidieť toho, ktorý rozkazuje chorobám i smrti. Učiteľa. Uzdravovateľa. Prisľúbeného Mesiáša.

"Posadili ma do prvého radu," povedal tónom, akoby ho práve menovali za prezidenta. A tvár mu žiarila ako mesiac v splne. Dvihol bradu a obzeral sa na všetky strany, aby ho všetci videli. Robil to tak okato, že aj Boh na nebi prerušil svoju každodennú robotu a díval sa na neho, akoby z toho vzrušenia a nadšenia musel na chvíľu zadržať dych....

Myseľ človeka býva občas zradná. Podsúva nám klamstvá, akoby boli pravdou a strachy, akoby boli skutočným nebezpečenstvom. Dokáže nás opantať a vziať chute, ktoré nás dovtedy nútili vstať ráno z postele, kráčať dopredu a hľadať maličkosti, ktoré budujú skutočný život. Zahráva sa s nami ako príšera s deťmi, keď sa svet ponorí do tmy. Aj toto myseľ...

Ježiš na začiatku svojej cesty, keď v Nazarete prevzal v synagóge zvitok z proroka Izaiáša, ohlásil, že s ním prichádza Pánov milostivý rok. Veď to poznáte: slepí budú vidieť, chromí chodiť a väzni budú prepustení zo žalára. Aký prísľub!

Povedal, že sa zastaví o desiatej pred obedom.

Dva dni neúnavne pršalo. Stál som za oknom a pozoroval muža pri kontajneri ako trpezlivo, s natiahnutou rukou, prosí o drobné mince. Myslel som, že dnes nepríde, že si dá deň voľno. Alebo že sa aspoň schová na miesto, kde neprší a kde by mohol v suchu pracovať.

Ležal som na posteli. Bolesť ako rozžeravené kliešte ma pálila v nohách už niekoľko týždňov. Vedel som, že ak sa nestane zázrak, operácii chrbtice sa nevyhnem.