Zamyslenia

Žiť evanjelium do bodky je nad ľudské sily.

Nie žeby som nemal Vianoce rád, ale priznávam, teším sa, že sú za nami.

Jozef nebol kráľ, určite mal mozoľnaté ruky z práce a nohy z cesty do Betlehema.

Verím, že Boh sa o mňa stará. Že počuje každú moju modlitbu a vníma každú moju prosbu.

Snívalo sa mi, že mám vyschnuté hrdlo a taký smäd, že by som ochutnal aj z mláky na ceste, ak by som nejakú našiel.

Celý rok o ňom nepočuť a potom vždy, len čo príde advent, huláka na všetky strany, len aby sme na začiatku dejín našej spásy rozumeli, že Boh sa nezjavuje človeku náhodným výberom.

Niekedy je jedno slovo viac ako celý príbeh. Niekedy je v jednom slove všetko, čo sa od nás očakáva, aby sme raz vo večnosti mohli povedať, že naša životná cesta došla do zdarného konca.

Na jednom visí Boh ako na tróne, skrvavený a predsa plný múdrosti a nádeje.

Deň strieda noc a naopak, na to sme si už zvykli. Aj že nie všetky dni sú plné svetla, radosti a nádeje. Aj bolesť býva a tragédie sa stávajú - vnútorné i vonkajšie. S tým sme akosi vysporiadaní. Prinajmenšom rozumieme, že život je bohatý na dobré a zlé dni. Každý život.

Keď dvaja prichádzajú do chrámu, je to vždy iné.

Kedysi sme písali listy. Nalepili sme na obálku známku, zaniesli ho na poštu a trpezlivo sme čakali na odpoveď. Týždne. Niekedy aj mesiace. Kedysi, keď svet nepoznal maily a esemesky, odpovede neprichádzali hneď.

Deveť z desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil, neprejavuje žiadnu vďačnosť.

Občas stretávam ľudí, ktorí sa tvária a rozprávajú, akoby im Boh bol niečo dlžný.

V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.

Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"