V príbehu o Ježišovi na púšti sa deje niečo neuveriteľné: diabol hovorí s Bohom. Možno ešte neuveriteľnejšie sa nám môže zdať, že by diabol mohol hovoriť aj s človekom. Čo s človekom, so mnou!
Bol som krátko po operácii a tak som mal nárok na bezplatné kúpele. Samozrejme, že som to využil. Potreboval som sa dostať na nohy. Štyri týždne v teplej vode dokážu robiť zázraky. Nebolo by to prvýkrát.
Občas sa musím zastaviť a pripomenúť si, že nechcem si z Ježiša vyberať ako z košíka v samoobsluhe. Nikto by nemal chcieť.
Už som si zvykol, že na dvore občas vidím srny, líšky, jelenice alebo jeleňa. Občas im po zotmení svietim baterkou do očí. Oni potom svietia na mňa očami, čo žiaria jak svätojánske mušky.
Ježiš stojí blízko veľkého jazera. Veľký zástup sa na neho tlačí, lebo ho chcú počúvať. Chcú sa ho dotknúť. Chcú mu byť blízko.
Každé vianočné prázdniny sú plné rozprávok. Aj posledné také boli.
Nie žeby som nemal Vianoce rád, ale priznávam, teším sa, že sú za nami.
Jozef nebol kráľ. Určite mal mozoľnaté ruky z práce a nohy z cesty do Betlehema.
Múdry a spravodlivý. A vždy sa k Márii správal úctivo. Dokonca aj vtedy, keď sa vrátila od Alžbety s veľkým bruchom.
Muži na gauči pod oknom sa zhovárajú o futbale. Zhodnotia, čo zhodnotiť dokážu a posunú sa ďalej. Domácnosť. Dom. Záhrada. Jeden potrebuje opraviť plot. Druhému zateká strecha. A tretí nahlas premýšľala, že si na jar urobí veľkú skalku pred domom.
Slnko padlo za hory, keď som urobil poslednú fotku a zložil statív. Kľakol som si uprostred turistického chodníka a zložil batoh z ramien. Otvoril som ho a strčil fotoaparát do vnútra. Statív som upevnil z vonkajšej strany a chystal som sa vstať.
"Čo robiť?" pýtame sa občas všetci.
Kedysi dávno sa ma jedno dievča opýtalo, či si myslím, že aj ona môže byť svätá. Chvíľu som premýšľal a potom som jej položil jednoduchú otázku.
