V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.
Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"
Ježiša nasledujú zástupy. Dav ľudí, ktorý chce počuť Božie slovo. Vidieť toho, ktorý rozkazuje chorobám i smrti. Učiteľa. Uzdravovateľa. Prisľúbeného Mesiáša.
"Posadili ma do prvého radu," povedal tónom, akoby ho práve menovali za prezidenta. A tvár mu žiarila ako mesiac v splne. Dvihol bradu a obzeral sa na všetky strany, aby ho všetci videli. Robil to tak okato, že aj Boh na nebi prerušil svoju každodennú robotu a díval sa na neho, akoby z toho vzrušenia a nadšenia musel na chvíľu zadržať dych....
Myseľ človeka býva občas zradná. Podsúva nám klamstvá, akoby boli pravdou a strachy, akoby boli skutočným nebezpečenstvom. Dokáže nás opantať a vziať chute, ktoré nás dovtedy nútili vstať ráno z postele, kráčať dopredu a hľadať maličkosti, ktoré budujú skutočný život. Zahráva sa s nami ako príšera s deťmi, keď sa svet ponorí do tmy. Aj toto myseľ...
Ježiš na začiatku svojej cesty, keď v Nazarete prevzal v synagóge zvitok z proroka Izaiáša, ohlásil, že s ním prichádza Pánov milostivý rok. Veď to poznáte: slepí budú vidieť, chromí chodiť a väzni budú prepustení zo žalára. Aký prísľub!
Povedal, že sa zastaví o desiatej pred obedom.
Dva dni neúnavne pršalo. Stál som za oknom a pozoroval muža pri kontajneri ako trpezlivo, s natiahnutou rukou, prosí o drobné mince. Myslel som, že dnes nepríde, že si dá deň voľno. Alebo že sa aspoň schová na miesto, kde neprší a kde by mohol v suchu pracovať.
Ležal som na posteli. Bolesť ako rozžeravené kliešte ma pálila v nohách už niekoľko týždňov. Vedel som, že ak sa nestane zázrak, operácii chrbtice sa nevyhnem.
Asfaltová cesta na konci dediny sa končila pred lúkou. Vstúpil som do rozkvitnutého mora. Prechádzal som krížom cez vysoké trávy až k storočnému stromu. Za košatým dubom sa k rybníku tiahla vychodená prašná cestička s hlbokými výmoľmi. Popri ceste rástli vysoké bodliaky s fialovými kvetmi, veľkými ako detská päsť. Motýle a včielky sa naháňali...
A hoci sa znalec zákona pýta: "Kto je môj blížny!", Ježiš mu odpovedá, aby sa nestaral, kto je mu blížny, ale aby on bol blížny iným. Hej, aj takto to môže vyzerať, keď sa pýtame Ježiša. Odpovedá spôsobom, ktorý nás núti konať, hoci sme sa na konanie nepýtali. Ale o tom inokedy.
Žiť život, každodennosť v jeho mene nie je vždy jednoduché. Nie, nie je to ani zložité, len nie vždy rozumieme, čo to znamená.
Ježiš. Hodil svoju fotku na instagram.
Aké dobré je, že Boh nie je sám.
Popravde, je on viac priateľom mne, než som ja priateľom jemu. Ale nikdy mi to nevyčíta.
