Nemám výhovorku
Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.
Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.
Chvíľu som tam stál a pozoroval nebo, ako sa mení pred nocou, keď ma ktosi potiahol za kabát.
Chlapec sa na mňa díval prosiacimi očami. Najskôr na mňa a potom na sendvič, čo som mal v ruke. Potom zasa na mňa. Povedal, že je hladný a opäť sa mi díval do ruky.
,Škoda, že tu nie je nablízku reštaurácia,' pomyslel som si. Poslal by som ho tam, aby sa najedol.
Lenže ja nevlastním ani reštauráciu ani pizzeriu. Nepomôžem mu.
Sklopil som zrak a nechal som ho pod lampou.
Dojedol som sendvič a vytiahol som malú fľašu koly z batoha na chrbte. Chystal som sa, že sa napijem, keď sa pri mne zastavil ďalší chlapec. Vraj je smädný. Či by som mu nedal svoju kolu.
,Škoda, že nemám podnik na výrobu nealko nápojov,' napadlo mi.
Stačil by jeden telefonát a doživotne by mu domov chodievala každý mesiac celá paleta koly. Lenže ja taký podnik nevlastním. Pokrútil som hlavou a nechal som tam chlapca stáť, kým ja som ďalej prechádzal centrom mesta.
Za kostolom som odbočil do bočnej uličky k parkovisku, kde som mal auto. Odomkol som ho a vyzliekol bundu, že ju hodím na zadné sedadlo. V aute zvyknem mať horúco.
Zastal sa pri mne muž. Možno žobrák. Opýtal sa slušne, či by som mu tú bundu nepodaroval, že ide zima a on býva na ulici. Vraj by mu veľmi pomohla.
,Škoda, že nemám nejaké tie odevné závody alebo aspoň krajčírsku dielňu,' premýšľal som v duchu. Hneď by som ho poslal tam. Zaodeli by ho, aby mu, keď príde mráz, nebola zima. Lenže ja nič také nevlastním.
Zabuchol som dvere a slušne som mu vysvetlil, že mu neviem pomôcť.
Nasadol som do auta a zmizol z parkoviska.
Za mestom mi zazvonil mobil. Zastal som pri krajnici a prijal hovor.
"Nie, už nie som v meste," vysvetľoval som do telefónu.
Dedo je v nemocnici a dostal chuť na pomaranče, či by som mu ich nezaniesol. Škoda, že nemám firmu. Takú na ovocie a s donáškou až do domu. To by bola paráda. Jeden telefonát a dedo by mal kamión ovocia na izbe.
Lenže ja nemám. Zložil som telefón a pokračoval som v ceste domov.

Bola už tma, keď som sa doma posadil na gauč a vyložil som si nohy na stolík.
Vzal som z neho Bibliu a náhodne som si ju otvoril. Som predsa katolík. Čítam z nej každý deň, aby som pochopil, čo robiť a ako žiť, keď sa raz chcem dostať do neba.
Poďte do kráľovstva, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta, začítal som sa do slov, ktoré Ježiš kedysi dávno povedal. Poďte, lebo som bol hladný a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť. Bol som nahý a priodeli ste ma. Bol som chorý a navštívili ste ma.
Položil som Bibliu naspäť na stolík.
Spomenul som si na chlapcov, na žobráka i na deda a uvedomil som si, že nemám nič, čím by som sa mohol zoči-voči týmto Ježišovým slovám ospravedlniť.
Toto môže robiť každý bez ohľadu na svoj majetok, inteligenciu a schopnosti.
Toto môžem robiť aj ja. Každý deň.
A niet pre mňa výhovorky, ak tak nerobím.
Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.
Starší bol vynikajúci kuchár. Prirodzený talent. Vymýšľal recepty, o akých ste jakživ nepočuli. Miešal korenia, ako by ich nik iný nemiešal. A všetko chutilo, akoby samé nebo varilo v ich dome.
Spomalil som, zapol výstražné svetlá a zapojil som sa do kolóny áut. Keďže som sa ale neponáhľal, vôbec, ale vôbec mi to nevadilo. A kým sme sa slimačím krokom posúvali dopredu, v duchu som si pohmkával melódiu, čo pred chvíľou znela z rádia. Takú, ktorá aj keď sa nepáči, predsa ostáva.
Do kostola cez sakristiu nečakane vstúpil muž a baterkou mi zasvietil priamo medzi oči. Privrel som viečka a naklonil hlavu na stranu, aby som sa vyhol svetelnému lúču.
Keď sa nebo konečne zbavilo všetkých podvečerných farieb, hviezdy akoby spadli z oblohy na hroby, v ktorých odpočívajú mŕtvi. Nikdy nie je toľko života na cintorínoch, ako v čase, keď sa živí snažia dohovoriť modlitbou všemohúcemu, že nebohí patria do neba.
Občas sa mi zdá, že ak by sme stratili pamäť, bolo by pre nás jednoduchšie postaviť sa pred Božiu tvár a dívať sa na neho s vierou, že sme priatelia a že sa nemáme čoho báť… veď môj priateľ je najmocnejší a najláskavejší na svete.
"Pane, prečo to dovolíš?" počul som hlasy, podobné nárekom, ako volajú do neba, keď je na človeku príliš veľa bolesti, utrpenia, smútku a bezmocnosti.
Keď sme boli deťmi, chodievali sme hrávať futbal na školské ihrisko.
Môj spolužiak, kňaz, kráčal po nemocničnej izbe, keď ho zastavila mladá žena a požiadala, aby navštívil jej zomierajúceho otca. Kňaz prikývol, no ona sa ani nepohla.