Keď som raz deťom v škole rozprával o svojom anjelovi, nechceli mi veriť. Tak som im vysvetľoval, ako ma ťahá ráno z postele. Ako mi rozpráva rozprávky, keď nemôžem spať. Ako ma sleduje, aby som bol dobrým človekom. Ako sprevádza na cestách, aby som sa zdravý vrátil domov. Ako ma povzbudzuje, keď mi je smutno a ako sa teší so...
Voda v kanvici zovrela. Môj strážca preletel cez stôl a zalial mi čaj. Mätový. Mám ho najradšej.
Áno, aj mne sa stáva, že sa ľudia nepoďakujú za službu, akoby to bola samozrejmosť, veď som kňaz a je mojou povinnosťou zachraňovať. Ako dlho trvá, kým človek pochopí, čo Ježiš myslel slovami, že neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť?
Dnes ráno som bol v supermarkete.
Sedel som na starej, rozheganej stoličke. Díval som sa na monitor počítača a prsty som mal pripravené nad klávesnicou. Kopla ma múza a tak som chcel roztrúsené myšlienky čím skôr preniesť z hlavy do počítača.
Zvony na kostolnej veži nad osvetlenými hodinami práve odbili polnoc, keď som sa autom vrátil domov z nemocnice. Môj anjel strážny sedel vedľa mňa. Zaparkoval som a vystúpil von. Anjel preletel cez sklo, akoby tam ani nebolo. Také to bude v nebi, pomyslel som si, budeme prechádzať cez steny, akoby ani žiadne neboli a ani to nezabolí.
Byť v prítomnosti svojho anjela strážneho je tvrdou školou.
Je ťažké hovoriť o zranenej pýche.
Díval som sa oknom na ulicu. Husto pršalo a fúkal vietor, čo kradne ľuďom dáždniky z rúk. Cez zarosenú a daždivými kvapkami husto posiatu okennú tabuľu som videl iba rozmazané obrysy žien i detí, čo utekali ulicou. Z teplej izby som nevnímal ani ich nespokojnosť, ani strach. Veril som iba, že chcú byť čím skôr doma ako ja. Aj som...
Sedel som na nepohodlnej stoličke v kuchyni, keď ku mne cez zatvorené okno priletel môj anjel strážny. Posadil sa, či lepšie povedané, nadnášal sa na stoličke oproti mne, a pozoroval ma, ako do seba tlačím pikantné párky namočené do horčice.
Dnes bola za mnou vdova. Chudobná žena s červenými vyplakanými očami, veľkými ako dve dozreté slivky.
Snívalo sa mi o Eliášovi. Ako odpočíva pod stromom a ako sa o neho stará jeho anjel. Eliáš nemusel nikam chodiť, o nič sa viac strachovať a s nikým sa rozprávať. Tam pod tým stromom mu stačil Boh. A nakoniec ho stretol. Nie v hrmení, ani vo víchrici, ale vo vánku. Eliáš stretol Boha v tichu.
Sedel som v banke a trpezlivo čakal, kým ma pani s veľkou oranžovou mašľou na krku zavolá k priehradke.
"Čo robí láska?" opýtal som sa dnes zrána svojho strážneho anjela, keď ma prebúdzal zlatým korbáčom, čo mu na chvíľu prepožičali slnečné lúče.
Sedel som na letnej terase v centre mesta, popíjal čerstvú kávu s mliekom a pozoroval okoloidúcich, ako sa ženú za svojimi povinnosťami, len nech je život krajší a znesiteľnejší.
Díval som sa na striebrom zarosený mesiac. Žiaril, akoby práve on bol vládcom nad svetlom. Ak by sme sa neučili v škole, že iba kradne svetlo mocnejšiemu slnku, sám by som na to nikdy neprišiel. Nebo okolo strieborného rytiera oblohy bolo o poznanie svetlejšie, akoby ho ožarovali mesačné lúče. Žiaľ, žiadne mesačné lúče neexistovali...
Sedel som v malom ošúchanom kresle a čítal Bibliu. Svetlo z malej nočnej lampy dopadalo na kapitoly o kráľovi Dávidovi. Mal som ho rád - človeka, ktorého Boh nazval svojím miláčikom, hoci prorok Nátan ho usvedčil z vraždy. Jeho krehká ľudskosť mi zavše pripomína, že život s Bohom pozná hanebné prehry rovnako ako veľké víťazstvá.
Požiadal som svojho anjela, aby mi dnes pred spaním nečítal z knihy, čo si zvykol nosievať pod krídlami. Podal som mu moju obľúbenú knižku z detstva a otvoril som ju na strane, kde začínala rozprávka o Popolvárovi.
Sedeli sme na Kalvárii a z výšky sme pozorovali mesto pod jej nohami. Slnko nám svietilo do očí, ale výhľad na okolitú krajinu bol aj tak nádherný.
