Anjel na hnoji

Plakal som v tichu tmavej izby tak, aby to nik nevidel a nik nepočul.

"Zatvor oči," povedal mi anjel sediac na posteli vedľa mňa a ja som poslúchol, "ukážem ti nebo..."

V sobotu, uprostred veľkonočného trojdnia, som kľačal v drevenej lavici nášho kostola. Ani nie desať metrov odo mňa ležalo telo mŕtveho Boha. Vedľa neho dvaja rímski vojaci s prilbami na hlavách a kopijami v rukách.

Večer, skôr než som si začal robiť spytovanie svedomia pred spaním, kľakol si vedľa mňa môj anjel strážny a opýtal sa ma, či mi môže pomôcť. Súhlasil som.

Práve som sa modlil, keď sa pri mne zjavil môj anjel. Kľakol si vedľa mňa a tlačil moje prosby k nebesám spolu so mnou.

Ako môže človek odsúdiť človeka skôr, než by ho bol stretol, vnímal jeho osobnosť, počúval jeho smiech a názory, videl jeho jas, ktorý do neho vložil stvoriteľ hneď, ako sa rozhodol, že mu dá život? Ako môže človek súdiť človeka, ktorého miluje Boh?

Uložil som sa konečne do postele. Prikryl som sa perinou až k nosu a privrel viečka. Môj každodenný strážca sedel na stoličke pod oknom. Vždy tam bol, každý večer, keď som zaspával. Iba niekedy sa ukázal, iba občas bol zhovorčivý.

"Čo robí viera?" opýtal som sa ešte anjela strážcu, keď zavrel knihu rozprávok, čo si nosil so sebou, keď ma odprevádzal do ríše snov. Knihu si strčil pod krídlo a zadíval sa na mňa veľkými očami prekvapene.

"Chcel by som takto milovať..." dotkol som sa obrazu Krista, čo mi visel na stene pri dverách.

Prišiel len tak, hoci nemal nič na srdci. Ale veď On sám je jedno veľké srdce. Posadil sa mi na kolená a objal ma. Nečakal som to. A predsa som dúfal, že to niekto urobí. Kde neprišiel človek, prišiel môj anjel strážny.

Po niekoľkodňovom vianočnom spovedaní sa vždy cítim ako špongia. Namočený do hriechov cudzincov s nezapamätateľnými tvárami a hlasmi. Vtedy sa to všetko miesi spoločne s mojimi pádmi a zraneniami z minulosti. Viac ako inokedy som citlivejší na hriech. Viac ako inokedy aj na ten svoj...

"Povedz mi, ako miluje Boh?" zvedavo som sa díval na svojho anjela, keď sa konečne usadil.

V rádiu dnes od rána pripomínali, aby sme sa nezabudli dívať na večernú oblohu, vraj že budú padať hviezdy. Keď som o tom povedal svojmu anjelovi strážnemu, hneď navrhol, či by sme sa po zotmení nemohli vyštverať na strechu a chvíľu len tak z radosti nad zázrakom prírody pozorovať, ako sa jeho väčší bračekovia z oblohy spúšťajú strmhlav medzi ľudí....

Námestie bolo pred nocou tiché. Obchody už dávno zatiahli rolety a predavačky boli po dlhom dni konečne doma. Deťúrence zaspávali v posteli a rodičia na gauči pred televízorom.

"Rýchlo, rýchlo, rýchlo," ťahal ma môj strážny anjel z postele, "vstávaj, ide sem babička, tak vstávaj už!"

Anjel roztvoril páperovú náruč a pozval ma k sebe dovnútra.

Jedna babka mi dnes povedala, že už sa nevládze spovedať, lebo už tridsať rokov sa spovedá z toho istého hriechu. Ale veď to všetci, povedal som jej. Vari má byť toto dôvod, prečo prestanem ľutovať? Vari mi niekto niekedy sľúbil, že ak uverím v Boha, tak prestanem robiť chyby? A neprišiel skôr preto, aby som tie chyby mal komu odovzdať?...

Ležal som na gauči, počúval Hansa Zimmera a čítal rozprávku o zlatej podkove, zlatom pere a zlatom vlase, keď mi dvakrát zavibroval mobil. Asi mi prišla správa. Odložil som knihu a pozrel sa na displej. Jedným ťahom palca som otvoril správu: Barborka už je v nebi.

Aj slzy patria k životu muža, čo sa rozhodne nasledovať Boží hlas.

Vždy ma raní, ak príde človek a dožaduje sa mojej pozornosti len preto, že si myslí, že niet pozornejšieho na zemi ako som ja a že kňazskou vysviackou sa zo mňa stal najposlednejší sluha zo všetkých slúžiacich, čo so všetkým súhlasí, na všetko pritakáva, len aby bol pokoj a mier.

"Ako sa môže dostať človek do neba?" opýtal som sa anjela, kým som si pripravoval posteľ pred spaním.

Vždy sa nájde niečo, čo nás dobehne pri našom úniku zo zeme do nebies: niekedy svet, inokedy človek sám.

Môj anjel miluje rozprávky. Až tak veľmi, že ich pozná skoro všetky. Občas sa mi ukáže iba tak, aby sa so mnou hral na príbeh. A ja neviem či to robí pre mňa, či pre seba. Ale vždy mi je potom lepšie...

Prikryl som sa najskôr do tmy a potom do periny. Snažil som sa na nič nemyslieť, upokojiť myseľ a čím skôr zaspať. Akosi sa mi nedarilo, tak som zapol rádio. Možno ma to unaví, myslel som si.

Anjel sa mi usadil na kolená, rovnako, ako ja niekedy pred rokmi svojmu starému otcovi, aby mi mohol rozprávať rozprávky o bohatieroch a princeznách. Hlavu si oprel na moju hruď a len tak sme sa rozprávali o všetkom, čo ma zasiahlo za posledné dni. O bolesti mojich blízkych, o bezmocnosti a neschopnosti meniť životy k lepšiemu. O nesprávnych...

Anjel strážny sa zjavil vedľa mňa na gauči. Položil na stôl dve fotografie a zadíval sa na mňa. Nechápavo som mu pohľad opätoval.

Priznávam sa, že slovo láska, sa mi páči najviac zo slov, ktoré počuť v každodennom živote, a ktoré sa dá čítať aj bez slov na tvári, na rukách, na veselom pohybe človeka. Možno aj preto sa často pýtam svojho anjela strážneho, kde sú hranice lásky a kde je jej obloha, aby som ju videl žiariť ako hviezdu - iba jednu hviezdu, nič viac....

Bola ešte tma, keď som ráno vyšiel autom z garáže. Riedka hmla hladila studenú zem. Ulica bola nezvyčajne tichá a svetlo pouličnej lampy oranžovo ostré, skoro ako pomaranče na vianočnom stolíku. Hneď, ako som vyšiel z garáže, tichým hlasom som predniesol jednoduchú modlitbu: "Pane, požehnávaj cestu predo mnou, každého chodca, cyklistu i auto, aby...

Občas sa mi stáva, že kričím na Stvoriteľa.

Môj anjel strážny rád rozpráva o láske. Vedel by o nej básniť celé hodiny. Nie vždy mu rozumiem, lebo on ju pozná ináč ako my ľudia. Nepoužíva žiadne cukornaté slovíčka, ani žiadne sladké prirovnania, aby vyjadril to, čo je nám vzdialené a jemu prirodzené.